Nech kameňom hodí ten, kto v sebe slobodný je!

Už na základnej škole sme sa učili o otrokárstve, práve a bezpráví aj o nevoľníctve, až nám z toho bolo nevoľno. Máme v tom samozrejme jasno a ešte jasnejšie nám je, čo je to sloboda. A že fakt? No, veď tú slobodu nám predsa zaručuje zákon a ústava. Podľa našich zákonov je slobodný ten, komu sa nebráni v telesnom, duševnom, či duchovnom prejave. Nie je zavretý v base a môže prejaviť to, čo uzná za vhodné.

Započúvajte sa niekedy veľmi pozorne do svojho vnútorného hlasu. Čo počujete? Stredovekú mučiareň, ktorá vám kvíli v hlave: „Musím, nesmiem, nemôžem, nechcem, neviem.“ Takto vyzerá sloboda? Veď to je otrok z Egypta aj s nevoľníkom z Rakúska-Uhorska dokopy.

Všetci svorne, čoby jeden otrok otročíme svojmu strachu, hnevu, závisti, nenávisti, beznádeji, bezmocnosti a bezradnosti. Suma-Somárum otročíme svojej hlúposti. A ktože nám ju nadelil?

Poďme preto v tom boji divokom za rovnosť, slobodu a bratstvo hlavy stínať, najlepšie všetkým možným aj nemožným nepriateľom.

Alebo, nebodaj si chcete vlastnú hlavu odseknúť? Sloboda v hlave sa nedá predsa násilím vytrieskať a rovnako hlúposť mečom odstrániť.

Sloboda sa dá totiž len vytvoriť a to porozumením. Potom by náš vnútorný hlas pokojne znel: „Chcem, môžem, lebo viem.“ Chápanie, nám, ale nikto nezaručí ústavou, ani nám ho nedaruje a ani neukradne. Je to tak nepoetické a nepatetické.

Nech teda kameňom hodí ten, kto v sebe slobodný je! Konečne by tu bolo ticho na poriadne dlho.

Resumé

Keď nevieš, tak musíš aj to, čo nechceš.

Keď aj veľmi chceš, tak nemôžeš, lebo nevieš.

Keď hovoríš, že nechceš a nemusíš, tak vskutku nemôžeš a sebaklamom zavádzaš.

Keď vieš, tak môžeš a chceš aj to, čo musíš.