O smrti

Zdravím vás priatelia. Poďme sa porozprávať o smrti. Miestami smutné, miestami radostné.

„Zdá sa mi, že idea osobného boha je antropologický koncept, ktorý nemôžem brať vážne. Takisto si neviem predstaviť nejakú vôľu alebo cieľ mimo ľudskej sféry… Veda bola obvinená z podrývania morálky, ale toto obvinenie je nespravodlivé. Ľudské etické správanie by malo byť založené na pochopení, vzdelaní a sociálnych väzbách a potrebách; žiadny náboženský základ nie je potrebný. Človek by na tom bol dosť biedne keby musel byť ovládaný strachom z trestu a nádejou na odmenu po smrti.“ ~ Albert Einstein

Kedy ste si prvý krát uvedomili, že jedného dňa musíte umrieť? Možno si na tento okamih veľmi dobre spomínate. Ja si to presne nepamätám, avšak často si predstavujem tú nekonečnú prázdnotu a ticho. Vskutku nepríjemný pocit. Skúste si to predstaviť. Uvedomenie, že život je vlastne všetko čo máme, že život je to najhlavnejšie a najšťastnejšie čo nás mohlo postretnúť. A zrazu je to preč…

Pýtali ste sa ako malí svojich rodičov na smrť? Väčšina z vás isto áno – podobne ako aj ja. Ako malí a mladí sme si však neboli schopní na intelektuálnej úrovni osvojiť tento pojem. Rodičia nám vraveli, že dedko a babka umreli, ale z hora sa na nás pozerajú. Keď umrieme aj my, tak sa tam s nimi stretneme. 

Tento zlý pocit, možno pocit beznádeje, že všetko raz skončí, donútilo ľudstvo vymyslieť si a veriť rôznym poverám. Možno poznáte tie historky o elixíroch života. V minulosti skutočne existovali alchymisti, možno stále existujú, ktorí sa snažia tento elixír života namiešať a získať tak nesmrteľnosť. Ďalšie príbehy sú v spojení s bohmi a dušou človeka. Ľudia uverili a veria, že ich telá majú niekde vo svojom vnútri nesmrteľnú dušu, ktorá je večná. Ak umrieme, naše telo schátra a rozloží sa, avšak duša pôjde niekam hore za bohom. Dnes už mnoho vedcov a skeptikov v elixíry či nesmrteľnú dušu neverí. Niekomu stačí pocit, že sa atómy z mŕtveho tela dostanú do ovzdušia, zeme, pôdy a podobne. Môžu tvoriť opäť nejakú rastlinu či živočícha a takto vytvárať kolobeh života. Boli by sme to stále my? Ja si to nemyslím z prostého dôvodu. Atómy tvoriace človeka pochádzajú spred niekoľkých miliárd rokov – zo Supernov. Masívne výbuchy Supernov vytvorili podmienky pre vznik prvkov ako hélium, kyslík, vodík, uhlík, kremík, železo, ktoré sú našou súčasťou. Avšak nikto z nás sa ako hviezdny prach necíti. Rýchlym rozvojom vedy a techniky prichádzajú aj novšie možnosti viery v nesmrteľnosť. Niektorí sa plánujú zmraziť a dúfajú, že v budúcnosti ich rozmrazí a naštartuje nejaký vedec. Nové možnosti sa ukazujú aj pri skúmaní kmeňových buniek – ľudia si budú nahradzovať svoje orgány, zastavia starnutie a podobne.

V čom sa tieto príbehy líšia? V princípe je to stále to isté, prahneme po nesmrteľnosti. Strach zo smrti je prirodzený. Je prirodzený, avšak úplne iracionálny. Báť sa niečoho má zmysel, ak nám to „niečo“ môže ublížiť. Ak si budeme vedomý toho, že nám daná vec blíži, bolí nás. Lenže pokiaľ sme tu my, tak tu nie je smrť. Keď smrť príde, my tu už nie sme. Nebudeme si uvedomovať, že sa  nachádzame v nekonečnej prázdnote a tme. Nedokážeme prežiť smrť. Dokážeme prežiť život.

Frodo Pytlík z Pána prsteňov prežíva každú svoju udalosť v knihe. Autor tejto knihy, pán Tolkien, vytvára Frodovi príbeh. Frodík sa ale nebojí toho, čo je za poslednou stránkou. Rovnako sa nebojí ani toho, čo je pred tou prvou. Náš život je ako kniha, ktorú píšeme od narodenia. Podobne ako Frodík, ani my sa nemusíme báť toho, čo je za koncom poslednej strany. Isté je to, že príbehy píšeme sami a každá kniha je jedinečná. Preto svoj život prežime čo najkrajšie.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna.