Vedomie: Hypotéza o jeho podstate aneb prepojenie západnej a hinduistickej filozofie, část II.

Vedomie a zmysel života

Keď niekto položí otázku „Aký je zmysel života?“, väčšinou tým myslí zmysel ľudského života. Hĺbavý človek tým myslí zmysel akéhokoľvek života. Po chvíli rozmýšľania príde k otázke, aký je zmysel samotnej existencie. Ako hovorí Stopařův průvodce galaxií, ide o „otázku života, vesmíru a vůbec“. Mňa táto otázka prenasleduje, odkedy som začal rozmýšľať. Neviem, čo som jej urobil.

Predstavme si náš svet bez vedomia. Ako svet, v ktorom by neexistoval žiadny tvor, ktorý by si niečo uvedomoval. Nebol by tu nikto, pre koho by mohol mať takýto svet nejaký význam alebo zmysel. Nikto by o tom svete nevedel, nikto by ho necítil, nikto na tom svete by z neho nič nemal. Taký svet by mohol mať význam ešte pre niekoho mimo neho, napríklad pre stvoriteľa. Ale to sa predpokladá, že stvoriteľ má vedomie. Dovoľujem si tvrdiť, že význam existuje len pre toho, kto niečo cíti. Že zmysel existuje len pre toho, kto po niečom túži a tú svoju túžbu si uvedomuje, čiže ju tiež cíti. Význam a zmysel teda existujú len vďaka vedomiu. Ako som už povedal, vedomie nám dáva význam pojmov a tým napokon aj význam celého života.

Nedovolím si však tvrdiť, že vedomie existuje preto, aby to všetko malo nejaký zmysel. Mohol by som tvrdiť, že je to šťastná náhoda, že vedomie existuje. Pre mnohých je však aj nešťastná. Ale nemusí to byť ani náhoda, môže to byť fyzikálna nutnosť. Neviem.

V zmysle hypotézy, že vedomie je nejaký druh fyzikálneho poľa, všeličo možné by mohlo mať vedomie. Vesmír ako celok by tiež mohol mať vedomie, vesmírne vedomie.

Vedomie teda dáva zmysel samotnej existencii, ale vnímať ho môžu zas len tí, ktorí si ju uvedomujú.

Preto sa k otázke zmyslu života postavíme z hľadiska vedomia. Myslím si, že vedomie samotné má dve základné túžby, ktoré sú protichodné. Vo vedomí sa tiež skrýva dialektická jednota a boj protikladov.

  1. Vedomie chce niečo prežívať, lebo jeho základnou vlastnosťou je schopnosť cítiť. Túto tendenciu vedomia využívajú všetky túžby pochádzajúce z tela jedinca. U človeka ide o všetky túžby, ktoré pochádzajú z jeho tela a mozgu a prechádzajú do sídla vedomia. Vedomie sa väčšinou orientuje na podnety z tela, ktoré ho vytvára, lebo to mu poskytuje najsilnejšie zážitky. To má za následok oddelenie individuálneho vedomia od vesmírneho vedomia. Nejde o oddelenie fyzikálne, lebo všetky polia rovnakého druhu sa prelínajú a splývajú v jedno pole. Ide o oddelenie pocitové.
  2. Individuálne vedomie túži po splynutí s vesmírnym vedomím, lebo chce byť súčasťou niečoho veľkého a večného. Na to však potrebuje pokoj, aby ho nerozptyľovali podnety a túžby z tela jedinca.

Vychádzajúc z týchto dvoch túžob vedomia si myslím, že sú aj dva zmysly života, ktoré sú tiež protichodné, ale sú rovnocenné. Každý má svoje výhody a nevýhody.

Prvý súvisí s naším bežným životom, v ktorom sa snažíme splniť si všetky možné túžby, telesné i duševné. Niekto tento zmysel života nazýva nižším. Ja by som ho radšej nazval praktickým. Tento zmysel života netreba podceňovať, lebo vyplýva z fyzikálnej podstaty našej existencie. Myslím si, že nemôžu existovať čisto duchovné bytosti, čiže samostatné vedomé bytosti bez tela, ktoré by tým pádom nemuseli „trpieť nízkymi“ telesnými túžbami. Zmyslom života z tohto telesného hľadiska je dosahovanie šťastia či radosti a spôsob, ako sa to dá dosiahnuť, by som vyjadril heslom: „Keď je dobre, treba sa tešiť, keď je zle, treba to vydržať.“ Snáď ani nie je nutné dodávať, že treba aj pracovať na tom, aby bolo dobre. K tomuto spôsobu života patrí aj smútok a trápenie, ktoré si tiež treba prežiť. Je to zvláštne, ale smútok a utrpenie napokon často obohacujú človeka viac ako radosť a šťastie. Tento zmysel života súvisí s evolučným cieľom zachovania druhu.

Druhým zmyslom života je objaviť podstatu svojho vedomia a splynúť s vesmírnym vedomím. Niekto tento zmysel nazýva vyšším, ja by som ho nazval teoretickým, lebo som ho ešte nedosiahol a pre mnohých ľudí existuje len teoreticky. Povráva sa, že človek pri jeho dosiahnutí tiež zažíva radosť, ale trvalú, na rozdiel od radosti prvého zmyslu, ktorá je dočasná.

Mám návrh ešte na jeden konkrétnejší zmysel života, s ktorým asi súhlasí väčšina ľudí. Patrí pod ten prvý, je mu podriadený a myslím si, že sa tiež dá odvodiť z evolučnej teórie. Mohol by sa považovať aj za ušľachtilejší. Je to snaha o zabezpečenie lepšej budúcnosti pre svoje deti, vo všeobecnosti lepšieho života pre budúce generácie. Začína sa uskutočňovať už len tým, že človek pracuje. Hovorí sa, že každá práca je užitočná. Preto každá práca prispieva k lepšiemu životu v budúcnosti. Lenže je tu problém, ktorý bráni tomu, aby bol tento zmysel života jednoznačne prospešný. Každý človek má totiž inú predstavu o tom, čo je dobré pre budúcnosť ľudstva. Tieto názory sú niekedy až také odlišné a radikálne, že jedna skupina je ochotná ničiť snahy a prípadne aj ľudí inej skupiny. Ale taký je život a jednoducho sa treba snažiť a hľadať tú najlepšiu cestu.

Vedomie a duchovno

Veľkú časť toho, čo mnohí ešte stále považujú za duchovný život, si už zobrala psychológia. Podľa môjho názoru duchovný život označuje úvahy a rozjímanie o bohu, o duši a o smrti. S tým súvisia aj úvahy o morálke a zmysle života. Myslím si, že takýto duchovný život sa vyvinul vďaka sklonom ľudí k magickému mysleniu.

Chcem tu načrtnúť, čo môže duchovný život znamenať pre človeka s vedeckým pohľadom na svet. Vedecký svetonázor podľa mojich predstáv som popísal v Prirodzenej filozofii, ale stručne to zopakujem. Svet možno rozdeliť na dve časti: na známu a neznámu. Známy svet je overený mojou každodennou skúsenosťou alebo skúsenosťou mnohých rôznych ľudí, ktorí používajú vedecké alebo technické metódy overovania, nie len svoj subjektívny dojem. Známy svet sa podľa môjho názoru riadi prírodnými zákonmi a poznajú ho alebo majú možnosť poznať všetci ľudia. Neznámy svet ešte možno rozdeliť na poznateľný a nepoznateľný. Ten poznateľný sa snažím spoznať technickými a vedeckými metódami s použitím primeranej skepsy. Aj ten nepoznateľný sa pokúšam spoznať, ale pripúšťam, že poznanie má svoje hranice. Nuž a kým je neznámy svet neznámy, tak je jednoducho neznámy a názory naň sú len hypotézy. Treba k nim byť veľmi skeptický. Niektorým hypotézam verím, ale pripúšťam, že sa môžu ukázať ako nepravdivé. Predpokladám, že aj neznámy svet sa riadi prírodnými zákonmi. Uznávam occamovu britvu a nadprirodzeno sa mi zdá byť nadbytočné, preto som ho odrezal.

Ako teda môže vyzerať pohľad na duchovno z hľadiska hypotézy vedomia uvedenej v predchádzajúcich kapitolách, ktorá sa podľa môjho názoru dá začleniť do vedeckého svetonázoru?

Najprv v symbolickej skratke.

Môj mýtus o vzniku sveta: Na počiatku sa hmota chvela v nehybnosti. Nedá sa povedať, ako dlho to trvalo, lebo ani čas sa vtedy nehýbal. Keď si hmota uvedomila sama seba, tak sa pohla a ožila.

A teraz podrobnejšie.

Vesmír, ktorý by bol nositeľom vesmírneho vedomia, by spĺňal moju predstavu boha, ale boha prirodzeného, pretože by bol rovnakej podstaty ako my. Platili by pre neho rovnaké zákony ako pre nás, prírodné zákony. Dalo by sa aj povedať, že s ich použitím ovplyvňuje naše životy. Rozumel by som jeho spravodlivosti. Boli by sme jeho súčasťou na telesnej úrovni. Mohli by sme s ním splynúť aj na duchovnej úrovni, takže by sme s ním mohli komunikovať. Chápal by som, prečo je to také ťažké s ním komunikovať. Nebol by všemohúci, ale mohol by byť vševedúci. Neboli by zbytočné otázky týkajúce sa jeho milosrdenstva, bolo by jasné, prečo existuje zlo a utrpenie.

Náboženstvo všetko vysvetľuje ako výsledok božej vôle, ale kto je to boh, to nám nepovie. Všetky konečné vysvetlenia sú tým odsunuté o jednu úroveň ďalej. Vysvetlenie tohto sveta sa odsúva mimo tohto sveta. Tento prístup je celkom pochopiteľný, ale pre človeka túžiaceho po pravde a poznaní neprináša nič nové, a preto je z hľadiska poznania zbytočný. Všetky nezodpovedateľné otázky týkajúce sa tohto sveta môžeme položiť aj tak, aby sa týkali boha. Prečo existuje? Existuje večne? Prečo je taký, aký je? A tak ďalej. Všetky odpovede, ktoré dostaneme, môžeme rovnako uplatniť aj na náš svet. Rovnako môžeme povedať, že je večný, že príčinu svojej existencie má sám v sebe a pod. Takéto tvrdenia môžu platiť rovnako o bohu i o vesmíre, nevidím v tom rozdiel. Pre mňa je však podstatný rozdiel v tom, že keď stotožníme boha s vesmírom, nemáme zbytočnú ontologickú a gnozeologickú úroveň navyše. Uvedomujem si, že existuje dôležitý psychologický rozdiel medzi bohom a vesmírom. Pre mnohých ľudí je asi dôležité, že boh je vedomá bytosť, ktorá má svoju vlastnú vôľu. Môžu sa na neho spoliehať, že niečo zmení v ich prospech. Na neho môžu odložiť znepokojujúce otázky. Napríklad „Prečo je na svete toľko strašného utrpenia? Ja neviem, ale nevadí, on to vie.“ Môžu si o ňom myslieť, že je milosrdný. O vesmíre si to nemyslia, lebo ho považujú za bezduchý, neživý, a preto bezcitný. Ďalší psychologický rozdiel je možno ten najdôležitejší. Pre nich je miera utrpenia vo svete menšia, lebo viera im pomáha to utrpenie znášať.

Vráťme sa k predstave vesmíru ako jedinca, ktorý má vedomie. Ide o štruktúrovanú predstavu, že vesmír ako jedinec sa skladá z jedincov nižšej úrovne a tí sa opäť skladajú z jednoduchších jedincov. Je to čisto teoretická koncepcia, lebo neviem presne, čo je to vedomie a ako funguje, takže ani neviem, čo všetko môže byť jedincom. Presvedčený som o tom, že vesmír ako celok tu hrá základnú úlohu. Vytvára elementárne častice ako najnižšie prvky štruktúry, z ktorých sa potom skladajú štruktúry vyššej úrovne. Z hľadiska túžob na úrovni vedomia, ktoré som uviedol v predchádzajúcej kapitole, si myslím, že prvá túžba vytrháva elementárnych jedincov z blaženosti neprejaveného stavu hmoty, kedy sú v jednote s vesmírom, a tým ich vytvára a vrhá do prejavenej existencie. Druhá túžba zase ťahá jedincov späť do vyrovnaného stavu neprejavenej existencie.

Jedinci sú teda s vesmírom vždy nejakým spôsobom prepojení. Moja predstava elementárneho jedinca je taká, že vedomé pole obklopuje jeho telo. Je teda viac vystavené vplyvom okolia. Obrazne by som povedal, že je „bližšie“ k vesmírnemu vedomiu. Vedomie človeka je viac uzavreté v jeho hlave. Predstavujem si, že sídlo vedomia je oveľa väčšie ako elementárny jedinec, lebo je zložené z mnohých jednoduchších jedincov. Preto veľká a práve tá podstatná časť vedomého poľa človeka sa nachádza vnútri sídla vedomia, je ním obklopená, a tak menej vystavená vplyvom okolia. Ďalej si myslím, že čím sú jedinci zložitejší, tým zložitejšie nástroje používajú na komunikáciu s okolím a tým sa viac „vzďaľujú“ od okolitého sveta. Ich poznanie je stále viac sprostredkované. U človeka sú to zmyslové orgány a nervová sústava, ktoré zachytávajú podnety z okolia a prenášajú ich do vedomia, pričom ich však menia. Medzi jedincom a okolím tak pribúdajú interpretačné vrstvy, ktoré transformujú vplyvy okolia na iné druhy podnetov, ktoré potom jedinec svojím vedomím vníma. Vo vedomí tak vzniká model sveta, ktorý je stále viac vzdialený od reality. Alebo sa k nej približuje z inej strany. Je to model sveta, ktorý viac vyhovuje telu ako vedomiu. Ako som povedal, nervová sústava funguje ako filter a zosilňovač, takže podnety z mozgu sú pre vedomie silnejšie a jeho prepojenie s okolitým vedomým poľom v porovnaní s tým slabne. Individuálne vedomie sa tak stáva stále viac oddelené alebo vzdialené od vesmírneho vedomia. Myslím si, že toto oddelenie bolo z evolučného hľadiska účelné, lebo vedomie malo vnímať len podnety dôležité pre rozmnožovanie organizmov. Z hľadiska duchovného teda tvrdím, že telo nás od podstaty sveta oddeľuje. Spojiť s ňou nás môže len vedomie.

Hinduistická filozofia, aj keď som ju študoval len povrchne, mala veľký vplyv na moje názory. Preto vidím paralelu medzi hinduistickým učením o bráhmane a átmane a mojimi názormi na vedomie. Bráhman je duchovná podstata vesmíru, z ktorej všetko vzniká a všetko sa do nej vracia. Átman je individuálna duchovná podstata človeka, je to jeho skutočné ja. Podľa mňa je átman totožný s vedomým poľom v mozgu človeka. Átman je súčasťou bráhmanu, vesmírneho vedomia, čiže poľa rovnakej povahy, ktoré prestupuje celým vesmírom. Mystické zážitky sú precítením skutočnosti, že sme súčasťou toho veľkého celku.

A čo kresťanská duša? Myslím si, že jej zostalo už len to, čo ja nazývam vedomím. To by ešte kresťania mohli nazývať dušou. Všetky ostatné tzv. duševné činnosti už veda duši odobrala a presunula ich do mozgu. Ten však nemožno považovať za dušu, lebo aj podľa kresťanských kritérií je hmotnej povahy.

Myslím si, že prepojenie medzi individuálnym a vesmírnym vedomím možno popísať z dvoch hľadísk: objektívneho a subjektívneho.

Objektívne hľadisko je fyzikálne a ako som už povedal, ide o jedno súvislé pole v celom vesmíre, ktoré má na rôznych miestach rôznu intenzitu a frekvenciu. Keď ktorýkoľvek zdroj takéhoto poľa vytvára „svoje“ pole, to „jeho“ pole interferenciou splýva s okolitým a stáva sa jeho súčasťou.

Subjektívne hľadisko je pocitové, je to hľadisko vedomého jedinca. Fakt, že vesmír je jeden súvislý celok a ja som jeho súčasťou, by som pocitovo vyjadril tak, že vesmír niečo cíti na tom mieste, kde sa nachádzam ja. Cíti tam to isté, čo cítim ja. Okrem toho cíti to, čo naša mačka, tam, kde sa nachádza tá mačka. Cíti to, čo nejaká konkrétna baktéria, tam, kde sa nachádza tá baktéria. Cíti to, čo konkrétny atóm vodíka, tam, kde sa nachádza ten atóm. A tak ďalej. To je moja predstava vševedúceho boha.

Myslím si, že človek si bežne neuvedomuje svoje duchovné prepojenie s vesmírom a že meditácia je cesta, ako sa môže s týmto bohom spojiť. Zatiaľ vidím dva základné stupne meditácie.

Prvý stupeň sa dá dosiahnuť relaxáciou, autogénnym tréningom a inými podobnými metódami. Ich cieľom je uvoľniť si telo uvoľnením kostrového svalstva. Teraz nemám na mysli telo jedinca ale klasické ľudské telo. Telo potom prestane obťažovať vedomie svojimi požiadavkami. Tento stupeň sa mi podarilo dosiahnuť. Mal som pri tom pocit, ako keby som nemal telo (necítil som si ho), a bol to veľmi príjemný pocit.

Druhý stupeň je oveľa ťažší. Jeho cieľom je dosiahnuť stav, keď vedomie nie je obťažované mysľou čiže mozgom. Mozog sa nedá úplne vypnúť, ale asi sa dá meditáciou utlmiť tak, že vedomie môže vnímať aj jemnejšie záchvevy. Vtedy asi možno dosiahnuť to, čomu sa hovorí rozšírené vedomie. Ja si pod tým predstavujem, že najprv človek začne vnímať nevedomú časť nervovej činnosti svojho mozgu. To môže byť dosť zaujímavé, ale vraj je to aj nebezpečné. Človek sa môže o sebe dozvedieť veľmi nepríjemné veci. Ďalej sa môže citlivosť vedomia zvyšovať tak, že začne vnímať podnety spôsobené okolitým vonkajším vedomým poľom a napokon až celým vesmírnym vedomím. Tak si predstavujem hinduistické či budhistické osvietenie. Vtedy je možno vedomie naladené na základnú vibráciu, ktorú hinduisti nazývajú óm. Ktovie, či môže vedomie vnímať aj svoje vlastne vibrácie, ktoré nie sú spôsobené žiadnymi vonkajšími vplyvmi, a čo by to znamenalo. Možno práve to je óm.

Čo sa stane s vedomím, keď jedinec zanikne? Myslím si, že tak, ako sa zložitejší jedinec pri svojom vzniku skladá z jednoduchších a počas toho sa jeho vedomie skladá z vedomí jednotlivých zložiek, tak prebieha aj opačný proces pri smrti alebo zničení jedinca, keďže vtedy sa jedinec rozkladá na svoje zložky. Vedomie zanikajúceho jedinca sa rozkladá do vedomí jeho zložiek, ale čo sa pri tom prenáša z pôvodného jedinca a čo pri tom ten jedinec prežíva, to si netrúfam hádať. Vedomie konkrétneho človeka po smrti teda tiež zaniká, a preto si myslím, že neexistuje posmrtný život podľa tradičných západných predstáv. Na normálne prevteľovanie to tiež nevyzerá, lebo v skutočnosti sa bilióny zlomkov pôvodného človeka prevteľujú do miliárd žijúcich ľudí. S každým novonarodeným človekom vzniká nové ja a s každým zomretým to jeho ja zaniká. Celá osobnosť človeka, všetky jeho zážitky a pamäť sú uložené v jeho mozgu, ktorý po smrti prestane pracovať. Je otázkou, či hneď prestane vytvárať vedomé pole, alebo jeho vedomé pole postupne slabne, alebo sa rozptyľuje s postupným rozkladom mozgu. Vedomé pole v mozgu by mohlo ďalej existovať aj dlhší čas po smrti, ale prestalo by z mozgu dostávať také podnety ako zaživa. Zážitky po smrti by mohli byť veľmi odlišné v prípade, keby vedomé pole bolo elektromagnetické pole, a v prípade, keby to bolo pole gravitačné.

Keby bolo vedomie elektromagnetické pole, tak by sa mohlo šíriť od svojho zdroja do priestoru do veľkých až vesmírnych vzdialeností. Dalo by sa to chápať tak, že sa vie oddeliť od svojho tela. Veľmi rýchlo by však strácalo svoju individualitu a postupným utlmovaním by stále viac splývalo s elektromagnetickým poľom okolia, čiže s vedomým poľom pochádzajúcim od iných jedincov a v konečnom dôsledku s vesmírnym vedomím. V takomto prípade by vedomie bolo niečo veľmi prchavé, ale celkom sa mi pozdáva taká predstava, že v momente, keď mozog generuje vedomé pole svojimi nervovými procesmi, vzniká vedomý zážitok, ktorý odráža aktuálny stav mozgu. Vtedy je vedomie tesne prepojené s telom jedinca, ktoré ho vytvára. Tento vedomý zážitok je v momente svojho vzniku najsilnejší a postupne už len slabne, lebo pole, ktoré takto vzniklo, sa rýchlosťou svetla vzďaľuje od svojho zdroja, šíri sa do okolitého priestoru a splýva s okolitým poľom. Zážitky vyvolané činnosťou mozgu sa v ňom postupne utlmujú a začínajú sa v ňom prejavovať vplyvy okolitého vedomého poľa. Vďaka neustálej činnosti mozgu by však vedomé pole v mozgu bolo plynule nahrádzané novým poľom, ktoré by cítilo nové procesy v mozgu a v čase by tak nové vedomé zážitky plynule nadväzovali na predchádzajúce. Tak by sa udržiaval ten už spomínaný prúd vedomia. Dalo by sa o ňom povedať, že plynule vyviera z mozgu a rozplýva sa v okolí. Keby sa zastavila činnosť mozgu, zastavil by sa aj prúd vedomia.

Keby bolo vedomie gravitačné pole, nemuselo by mať takú prchavú povahu, bolo by stále súčasťou mozgu, kým by mozog existoval. Tento rozdiel sa mi javí na základe mojich skromných znalostí z fyziky. Elektromagnetické pole sa skladá z fotónov, ktoré vyletujú zo svojho zdroja a môžu lietať krížomkrážom celým vesmírom. Z čoho sa skladá gravitačné pole, zatiaľ nevieme. Zaujímavým spôsobom chápu vedomie budhisti diamantovej cesty. Prirovnávajú ho k priestoru. K tomu sa mi hodí fyzikálna predstava gravitačného poľa alebo samotného časopriestoru.

Bez ohľadu na presnú podstatu vedomia, jeho schopnosť cítiť má silný morálny aspekt. V literatúre budhistov diamantovej cesty som našiel peknú myšlienku, ktorá sa objavila aj vo filme Malý Budha od Bertolucciho: jediný cit, ktorý je nesebecký, je súcit. Podľa diamantových budhistov je jednou z troch základných vlastností mysle, ktorá podľa mňa u nich zodpovedá tomu, čo ja považujem za vedomie. Myslím si, že súcit stojí nad ostatnými citmi, lebo pochádza z inej úrovne. Ostatné city pochádzajú z tela, preto sú sebecké. Na úrovni vedomia sme všetci prepojení, lebo vedomie preniká celým vesmírom, a to umožňuje existenciu skutočného súcitu, ktorý nie je len ľútosťou. Súcitu, ktorý umožňuje cítiť to, čo cíti druhá bytosť. Myslím si, že tento súcit je niečo iné ako láska, ktorú dnes každý druhý človek považuje za najvyšší cit. Alebo je to lepší názov pre lásku, ktorú považujem za značne sprofanovaný pojem. Ale to, čomu sa hovorí nesebecká láska, by mohlo mať blízko k budhistickému súcitu.

Keby ľudia prijali takýto názor na vedomie, možno by boli ohľaduplnejší k svojmu okoliu, ako k cítiacemu prostrediu.

Cez súcit sme sa dostali k morálke, ktorá nám zostala ako posledná oblasť duchovna. Podľa tejto filozofie s ním morálka súvisí tak, že vychádza z našich pocitov, ktoré vznikajú vo vedomí. Rôznym spôsobom hodnotíme mnohé stránky nášho života a niektoré stránky, ktoré sa týkajú medziľudských vzťahov, máme sklon hodnotiť aj morálne. Pri tom hodnotení máme nejaké pocity. Príjemné pocity majú za následok dobré hodnotenie, nepríjemné zlé. Na základe týchto pocitov si vytvárame svoju osobnú morálku a prípadne si nájdeme náboženstvo alebo inú ideológiu, ktorých morálka vyhovuje tej našej.

Predpokladám, že ak bude niekto čítať filozofiu vyloženú v predchádzajúcich kapitolách, táto kapitola vyvolá najväčšiu polemiku. Dúfam, že ľudia, ktorí veria v boha, ju nebudú považovať za znevažovanie svojej viery. Myslím si, že nemôžem podať svoje názory bez toho, aby som na niektorých miestach nevyjadril svoj postoj k dominantným filozofickým názorom kultúrneho prostredia, v ktorom som vyrastal a v ktorom žijem. Aj keby sa raz vedecky potvrdil a všeobecne prijal názor, že vedomie je nejaké fyzikálne pole, stále by tu zostala otázka, prečo je to pole citlivé a prečo má hmota takú vlastnosť. Prirodzená filozofia na to nevie odpovedať a veriacim ich odpoveď nikto nezoberie.

Záver

Na otázku v úvode „Prečo som to práve ja?“ stále nemám odpoveď. Na to moja hypotéza nestačí. Možno sa odpoveď dozviem, keď budem umierať.

Mali by sme sa tu na západe vzdať delenia prírody na živú a neživú, lebo tento názor v nás živí predsudok, že hmota samotná je neživá a niečo ju oživuje. Hypotéza, že hmota je citlivá, je dobrá v tom, že čím sú štruktúry hmoty zložitejšie, tým sa nám zdajú byť živšie.

Tu je stručný prehľad hlavných myšlienok tejto hypotézy.

  • Podstata vedomia
    • Vedomie je fyzikálne pole. Veľmi pravdepodobne je to už známy druh poľa, napríklad elektromagnetické alebo gravitačné. Vedomie je vytvárané telom jedinca, pričom jedinec sa skladá z tela a vedomia.
  • Vlastnosti vedomia
    • Hlavnou vlastnosťou je citlivosť. Prejavuje sa pocitmi, ktoré sú obsahom toho, čo prežívame.
    • Ďalšou špeciálnou vlastnosťou je subjektivita. Tá spôsobuje, že keď pozorujeme vedomého jedinca, sme schopní zistiť len „vonkajšie“ prejavy jeho vedomia, ktoré sa prejavujú ako silové účinky vedomého poľa. „Vnútorné“ čiže subjektívne účinky toho poľa, t. j. pocity, sme schopní zistiť len vtedy, keď sme „vnútri“ toho poľa, čiže keď ide o naše vlastné vedomie.
    • Vedomie vníma v prvom rade telo, ktoré ho vytvára.
    • Pocity jedinca sú dané jeho zložením a štruktúrou.
    • Rovnaký podnet vyvolá v rovnakom jedincovi temer vždy rovnaký pocit.
    • Vedomie cíti len to, čo sa práve deje v prítomnosti.
    • Má dve túžby: niečo prežívať a splynúť s vesmírnym vedomím.
  • Funkcie vedomia
    • Významová. Dáva nám subjektívny význam pojmov a tým aj celého života.
    • Hodnotiaca. Hodnotí pocity ako príjemné a nepríjemné a hodnotí ich silu (intenzitu). Týmto ovplyvňuje rozhodovacie procesy v mozgu.
    • Zjednocujúca. Všetko, čo si uvedomujeme, si uvedomujeme súčasne v jednom celku.
    • U človeka vedomie odráža časť toho, čo sa deje v nervovej sústave mozgu, a to výsledky spracovania zmyslových vnemov, emócie, premýšľanie, spomínanie, morálne hodnotenie, rozhodovanie, sebauvedomovanie apod.
  • Dôsledky
    • Vedomie je možné vedecky skúmať.
    • Jediný cit, ktorý je nesebecký, je súcit, lebo pochádza z vedomia a nie z tela.
    • Telo nás od podstaty sveta oddeľuje, vedomie nás s ňou spája.

Na záver uvádzam hlavné nedostatky či problémy tejto hypotézy o podstate vedomia. Chápem ich ako otvorené otázky a výzvy do budúcnosti.

  • Prečo sú len niektoré procesy mozgu vedomé? Existuje v mozgu sídlo vedomia?

Vedomé pole podľa mojich predstáv (elektromagnetické, gravitačné apod.) sa nachádza v celom mozgu. Prečo to pole cíti len niektoré nervové procesy?

Keby existovalo sídlo vedomia ako jedno centrum alebo jedna menšia súvislá oblasť mozgu, dalo by sa vysvetliť, že len procesy z tých oblastí mozgu, ktoré sú priamo prepojené so sídlom vedomia, sú vedomé. V tom prípade by sa však vedomé pole muselo nachádzať len v sídle vedomia. Prečo by sa nenachádzalo v ostatných častiach mozgu?

  • Dá sa hypotézou citlivého fyzikálneho poľa vysvetliť veľká rôzno-rodosť pocitov?

Asi sa bude zdať ťažko prijateľné, ako môžu v relatívne jednoduchom fyzikálnom poli vznikať z nášho hľadiska také rôznorodé pocity ako sú chute, melódie, farebné obrazy a pod.

Poctivý čitateľ určite objaví aj ďalšie nedostatky tejto hypotézy. Ja dúfam, že veda raz objaví podstatu vedomia a pripúšťam, že to môže byť celé úplne inak. Rád by som sa toho dožil, ale mám pocit, že to tak skoro nebude. Mozog je zatiaľ pre nás strašne zložitý. Neurónov je príliš veľa, spojení medzi nimi ešte viac a nie sme zatiaľ schopní skúmať procesy v jednotlivých neurónoch, ani príčinné a časové súvislosti medzi nimi. Napríklad na skúmanie funkcií rôznych oblastí mozgu a vzťahov medzi nimi sa dnes značne využíva metóda fMRI. Podľa Wikipédie sa jej priestorová rozlišovacia schopnosť meria v jednotkách zvaných voxel. Typický voxel obsahuje niekoľko miliónov neurónov a desiatky miliárd synaptických spojení. Myslím si, že na dobré a detailné chápanie činnosti mozgu je to ešte veľmi malá rozlišovacia schopnosť. Časová rozlišovacia schopnosť tejto metódy je približne 1 sekunda, čo je, myslím si, tiež veľmi málo.

To by mohlo stačiť, lebo moja žena si občas zavtipkuje: „Toľko rozmýšľal o vedomí, až upadol do bezvedomia.“

 

1. Díl je k nalezení zde.

Komentář

  1. Od Viktor

    Odpovědět

    • Odpovědět

  2. Odpovědět

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna.