Vedomie: Hypotéza o jeho podstate aneb prepojenie západnej a hinduistickej filozofie, část I.

Úvod

V tomto texte popisujem svoje názory na vedomie. Vedomie považujem za veľmi zaujímavú tému, lebo je to niečo, čo všetci osobne poznáme, priam intímne používame, a pritom nevieme, čo to vlastne je.

Možno prvýkrát ma vedomie zaujalo už v detstve, približne v čase, keď som začal chodiť do školy. Problém sa vynoril vo forme otázky „Prečo som to práve ja?“ Stále neviem poriadne vysvetliť túto otázku, či skôr pocit, ktorý ju sprevádza. Ale pokúsim sa. Predo mnou žilo na svete už strašne veľa iných ľudí, spolu so mnou žije tiež strašne veľa iných ľudí a zrazu som sa tu objavil ja. Nejde len o to, že sa tu objavil nejaký Viťko Gregor, ale zrazu som to ja, ktorý cítim, uvedomujem si a niečo prežívam. Všetci tí ostatní ľudia, ktorí tu boli predo mnou a ktorí sú tu teraz so mnou, sú rovnako cítiace bytosti. Každý z nich bol alebo je nejaké ja, ale iné ako ja. Rovnako aj ten Viťko Gregor, ktorý sa narodil mojim rodičom 1.12.1956, mohol byť nejaké iné ja, nemusel som to byť ja. Doteraz som nič necítil a teraz zrazu cítim tohoto Viťka Grego-ra. Ja by som zase nemusel cítiť nič, tak ako aj miliardy rokov pred tým a rovnako ako predtým, by som jednoducho nebol. Prečo práve tento človek som ja ako to cítiace ja, prečo práve teraz a vôbec? Nemusel by som vôbec nikdy existovať. Je to len náhoda, že som zrazu tu? Táto záhada je pre mňa stále záhadou, lebo aj napriek tomu, že dnes už mám na vedomie oveľa konkrétnejšie názory, stále neviem, prečo práve ja som práve ja – v tom zmysle, že niečo prežívam a cítim. Keďže nemám zlý život, beriem ako dar, že som do-stal tú možnosť niečo prežívať.

Vedomie považujem za zaujímavé aj preto, lebo má unikátne postavenie z hľadiska poznania. Ja ako subjekt spoznávam všetko ako objekty mimo môjho vedomia. Aj svoje vlastné telo spoznávam ako objekt. Ale vedomie je prá-ve to moje „subjektívno“, preto je ťažké ho spoznávať.

Austrálsky filozof David Chalmers označil jeden problém vedomia za tzv. ťažký problém (hard problem of consciousness). Chalmers ho vyjadril asi viackrát s použitím rôznych formulácií, ale podľa Stanfordskej encyklopédie filozofie na internete v podstate takto: „Dosiahnuť pochopiteľné a intuitívne uspokojivé vysvetlenie toho, ako môže vedomie vznikať z fyzikálnych alebo nervových procesov v mozgu.“ Myslím si, že podľa názoru mnohých vedcov a filozofov je to základný problém vedomia. Ešte pred ním Joseph Levine nazval v podstate ten istý problém explanačnou medzerou (explanatory gap). Tento pojem vyjadruje neúplnosť nášho chápania, ako môže vedomie závisieť od nevedomého substrátu, zvlášť od fyzického. Myslím si, že podstata problému opäť spočíva v subjektivite vedomia. Vysvetlím neskôr.

O vedomí som síce prečítal všeličo, ale nebol to komplexný „výskum“. Veľkou oporou pri koncipovaní tohto textu mi bol článok Roberta Van Gulicka, ktorý sa nachádza v Stanfordskej encyklopédii filozofie. Svojím systematickým pokrytím témy mi dodal značnú istotu, že nezabudnem na nejakú dô-ležitú otázku súvisiacu s vedomím, ku ktorej sa chcem vyjadriť.

Celkove som toho neprečítal veľa, lebo na to nemám kapacitu, a možno preto som nenašiel vyhovujúcu teóriu vedomia, ktorá by vystihovala moje predstavy a názory. Tak som si vymyslel vlastnú, ale v pátraní budem pokračovať. Nemyslím si, že je originálna, lebo teórií je veľa a určite sú aj lepšie prepracované. Možno by mohla mať nejakú cenu, keby mala oporu vo fyzike alebo vo vedeckom výskume vedomia. To zatiaľ nemá.

Súvislosti s Prirodzenou filozofiou

Otázka vedomia je pre mňa filozofickou témou, pretože veda naň zatiaľ nemá názor, v ktorom by vládol širší konsenzus. Vedci sa tejto téme radšej vyhýbali a začali sa jej viac venovať až niekedy ku koncu minulého storočia. Zdá sa mi, že sa k nej zatiaľ viac vyjadrujú filozofi.

Môj základný názor na vedomie nadväzuje na prvú časť mojej filozofie, na Prirodzenú filozofiu, tým, že musí vyhovovať monistickému názoru o hmotnej povahe všetkého, čo existuje. V nasledujúcom texte sa to snažím spresniť v zmysle, že vedomie je samostatná neredukovateľná vlastnosť hmoty. Tí, ktorí považujú hmotu za neživú substanciu, musia čeliť ťažkému problému vedomia a prekračovať explanačnú medzeru. Za riešenie ťažkého problému a upchatie explanačnej medzery považujem tvrdenie, že hmota je citlivá, o čom je nasledujúca kapitola.

Ďalšou dôležitou súvislosťou je druhý princíp Prirodzenej filozofie. Je celkom zrejmé, že vedomie je ovplyvňované svojím okolím, pretože vďaka tomu si niečo uvedomujeme, ale z druhého princípu vyplýva, že aj vedomie musí nejakým spôsobom ovplyvňovať svoje okolie, čo je už téma, na ktorú existujú veľmi rôznorodé názory. Uvažoval som aj o „jednosmernom“ modeli vedomia. V takom prípade by sme boli len nemí svedkovia toho, čo sa s nami deje, a často to tak vyzerá. Ale bol by to neprirodzený model. Bol by aj proti tretiemu princípu, lebo by narúšal rovnováhu, a to rovnováhu akcie a reakcie. Môj názor na to, ako vplýva vedomie na svoje okolie, je tiež v nasledujúcej kapitole v podkapitole Funkcia vedomia.

Čo je to vedomie

Descartovo Cogito ergo sum som voľne preložil ako Cítim, teda som. René Descartes chápal pod slovom cogito prakticky všetky mentálne stavy vedomia, nielen myslenie. Dovoľujem si tvrdiť, že to mohol povedať len vďaka tomu, že si uvedomoval všetky tie svoje psychické procesy, takže vedomie je tou kľúčovou vlastnosťou, ktorej za to vďačil. Ďalej si myslím, že vedomie je schopnosť cítiť, preto považujem za výstižnejší výrok Cítim, teda som. Schopnosť cítiť považujem za základnú vlastnosť a súčasne funkciu vedomia. Je to najdôležitejšia vlastnosť vedomia v tejto filozofii.

Pod pojmom cítiť v tomto texte chápem viac, ako sa chápe bežne. Slovo cítiť používame v súvislosti so zmyslovými vnemami, ktoré dostávame prostredníctvom hmatu, čuchu a chuti. Taliani tam zaraďujú aj sluch. Ja to rozširujem na všetky zmysly, takže hovorím, že cítime aj to, čo vidíme a počujeme. Prostredníctvom hmatu teda cítime tvary predmetov a drsnosť ich povrchu a pre zjednodušenie do toho počítam aj teplotu a bolesť. Prostredníctvom čuchu cítime vône a pachy, prostredníctvom chuti cítime sladkosť, kyslosť a pod. Prostredníctvom zraku cítime tvary, farby, svetlá, tiene a pohyb predmetov. Prostredníctvom sluchu cítime zvuky a melódie. Zámerne nehovorím, že cítime zmyslami, ale ich prostredníctvom, lebo cez zmysly sa informácie o rôznych podnetoch dostávajú do mozgu, z mozgu do vedomia a až tam to všetko cítime. Takže cítime vedomím.

V rámci tejto filozofie teda výrazy cítiť a uvedomovať si majú rovnaký význam.

Ďalej si myslím, že vedomím cítime aj ďalšie procesy, ktoré sa nám odohrávajú v nervovej sústave mozgu. Myslím tým emócie, úvahy, predstavy, spomienky, rozhodovanie, sny, riadenie telesných pohybov, iných telesných procesov a napokon aj sebauvedomovanie, t. j. keď pozorujem sám seba, že toto všetko si uvedomujem. Myslím tým jednoducho všetko, čomu sa hovorí vedomé mentálne stavy. Hovorí sa tomu aj vnútorne niečo prežívať. Takže nervová sústava mozgu vytvára rôzne mentálne stavy, niektoré z nich cítime vedomím a tie sa nazývajú vedomé. Považujem za dôležité pochopiť, že mentálne procesy sa neodohrávajú vo vedomí, len sa v ňom odrážajú. Myslím si totiž, že značný zmätok v názoroch na vedomie je spôsobený práve rôznymi predstavami o tom, čo sa kde odohráva. Z hľadiska systémového prístupu treba od seba oddeliť nervové procesy a vedomie. Sú to dva rôzne systémy prepojené tým, že sa navzájom ovplyvňujú.

Možno pomôže aj prirovnanie. Vedomie je ako citlivé zrkadlo. Cíti to, čo sa v ňom odráža. Niektoré jeho pocity majú formu obrazov, niektoré formu zvukov, iné zase formu vôní, chutí a pod.

Spomínam si, že myšlienka odrazu, ktorá ma silne ovplyvnila, pochádza zo stredoškolskej učebnice dialektického materializmu, čiže z filozofie marxizmu-leninizmu. Bola tam uvedená základná materialistická téza, že hmota je prvotná a vedomie druhotné, ďalej že vedomie je vlastnosť vysoko organizovanej hmoty – ľudského mozgu a napokon niečo také, že vedomie odráža objektívnu realitu. Do väčšej hĺbky sa však učebnica vedomiu nevenovala a presnejšie údaje o tomto zdroji už nemám.

Celkom samozrejme som začal s tým, že vedomie sídli niekde v mozgu. Myslím si, že v tejto otázke už vládne vo vede a vo filozofii konsenzus. Niektorí hovoria, že vedomie je vytvárané mozgom. Na to, že vedomie je v mozgu, poukazuje hlavne úzka súvislosť medzi rôznymi poruchami vedomia a poruchami mozgu. Je zaujímavé, že kým niečo funguje, je ťažké zistiť, ako to funguje. Až keď sa to pokazí, odhalia sa niektoré súvislosti. Aj rôzne pokusy z minulých rokov či desaťročí ukazujú na to, že vedomie sa nachádza v mozgu.

Vedomie ako citlivé pole

Najviac sa mi pozdáva predstava vedomia ako poľa. Priviedol ma k nej filozof John Searle. Pre potreby tejto filozofie si pole predstavujem ako oblasť priestoru súvisle vyplnenú nejakou formou hmoty. Ako príklad môže slúžiť elektromagnetické alebo gravitačné pole. Pole je vytvárané nejakým hmotným objektom a obklopuje ho. Ten objekt sa nazýva zdroj. V každom bode poľa pôsobí nejaká sila, ktorá má účinky na iné podobné objekty nachádzajúce sa v tom poli a tie objekty spätne pôsobia na pole. Čím bližšie ku zdroju, tým je pole silnejšie – má silnejšie účinky, čím ďalej, tým je slabšie. Viac zdrojov vytvára „viac“ polí, ktoré sa však zlievajú do jedného spoločného poľa. Akákoľvek zmena v poli sa šíri celým poľom vo forme vĺn. V závislosti od rôz-nych okolností tie vlny kmitajú na rôznych frekvenciách.

Jednou z vlastností vedomia je jednota, zjednocujúca funkcia vedomia (integrovaná reprezentácia). To, čo si uvedomujeme, si uvedomujeme všetko naraz ako jeden celok. Immanuel Kant to veľmi pekne nazval transcendentálna jednota apercepcie. Tomu zodpovedá tá vlastnosť poľa, že každá zmena na ľubovoľnom mieste poľa sa postupne prejaví v celom poli. Konkrétne v mozgu to môže fungovať tak, že mozog vytvára nejaké pole, v ktorom je „ponorený“, a akákoľvek zmena, impulz alebo vzruch vyvolaný mozgovou činnosťou v niektorej časti mozgu sa prejaví v celom jeho poli. Vo fyzikálnych poliach, ktoré som uviedol, sa impulz šíri rýchlosťou svetla. Vzhľadom na veľkosť mozgu by sa každá takáto zmena prejavila prakticky hneď v celom jeho poli.

Myslím si však, že uvedená vlastnosť poľa nie je kritická pre zjednocovanie vedomých zážitkov. Veľkú časť tejto úlohy zvládne mozog aj svojou nervovou sústavou. Podľa rôznych zdrojov na internete najmenšie rýchlosti prenosu nervových signálov sú cca 0,5 – 2 m/s (ak je na ceste signálu viac nervových buniek a iných vplyvov), ale po dlhých nervových vláknach (axónoch) sa nervový impulz šíri oveľa rýchlejšie. Dĺžka jedného „okamihu“ ako subjektívnej miery prítomnosti, je podľa môjho skromného názoru niekde medzi 0,01 – 0,1 sekundy, takže mozog pri svojom masívne paralelnom spracovaní údajov dokáže v takom čase vytvoriť syntetický výsledok veľmi komplexného množstva informácií.

A teraz je tu kritická otázka. Aké by to mohlo byť pole? Myslím si, že mozog nevytvára žiadne zvláštne pole, ktoré fyzika ešte nepozná, a preto je vedomie tvorené niektorým z už známych fyzikálnych polí. Uvažoval som nad elektromagnetickým alebo gravitačným poľom, ale mohlo by to byť aj samostatné elektrické alebo magnetické pole. Myslím si, že ďalšie druhy poľa ešte predstavuje slabá a silná interakcia na úrovni atómov a elementárnych častíc. Ako príklady ďalej používam len elektromagnetické a gravitačné pole. Na tieto špekulácie to stačí.

Vedomie by mohlo byť elektromagnetické pole preto, lebo v mozgu stále vzniká obrovské množstvo elektrických impulzov, ktoré generujú také pole. Toto pole samozrejme veľmi citlivo reaguje na každý elektrický impulz, čím by sa nervová činnosť prenášala do vedomia. Proti elektromagnetickému poľu hovorí skutočnosť, že ľudstvo s ním už pracuje dosť dlho a zatiaľ sme si nevšimli, že by ním bolo vedomie priamo ovplyvňované. V dnešnej dobe sa priam „kúpeme“ v rôznych elektromagnetických poliach a stále nič. Za by zase mohol hovoriť fakt, že v mozgu v bezprostrednej blízkosti zdrojov jeho vlastného elektromagnetického poľa je intenzita toho poľa oveľa vyššia ako intenzita polí v okolí našich hláv, takže vplyv okolitých polí je nebadateľný. Taktiež zmeny, ktoré sa vnútri poľa v mozgu dejú, sú mikroskopické a na tejto úrovni má to pole veľmi zložitú štruktúru. Vonkajšie polia sú z hľadiska štruktúry oveľa jednoduchšie, povedal by som „makroskopické“, a ich vplyv nespôsobuje výrazné mikroskopické zmeny poľa v mozgu. Myslím si, že práve zložitá mikroskopická štruktúra poľa v mozgu spôsobuje tú pestrú rôznorodosť našich vedomých zážitkov.

Vedomie by mohlo byť gravitačné pole preto, lebo hmotné objekty vytvárajú okolo seba gravitačné pole. Počas práce mozgu stále dochádza k pohybu rôznych atómov a molekúl, takže činnosť mozgu stále „čerí“ svoje vlastné gravitačné pole. Gravitačné pole okolitých predmetov je slabé a navyše sa tie predmety vzhľadom na naše hlavy pohybujú pomaly oproti rýchlosti pohybu atómov či molekúl v našich hlavách, takže si myslím, že vnútorná mikroskopická štruktúra gravitačného poľa mozgu prakticky nie je rušená okolím. Platí aj rovnaký argument z hľadiska „makroskopickej“ štruktúry gravitačného poľa okolia voči mikroskopickej štruktúre gravitačného poľa mozgu, ako u poľa elektromagnetického. Proti gravitačnému poľu hovorí fakt, že je oveľa slabšie ako elektromagnetické. Podľa Martina Reesa a jeho knihy Iba šesť čísel je dokonca 1036-krát slabšie, čo je „strašne“ veľa.

Je jasné, že neviem, akým poľom je vedomie realizované, tak ho budem nazývať vedomé pole, tak ako Searle. Vedomé pole je teda citlivé, je to jeho vlastnosť.

V nasledujúcom texte budem často používať slovo pocit vo význame, ktorý je kľúčový pre túto hypotézu vedomia. Keďže vedomie je citlivé, tak určitá zmena vo vedomom poli – nazvime ju významnou zmenou – sa v ňom prejaví ako pocit. Pre potreby tejto filozofie budem pod pocitom rozumieť každú zmenu vo vedomí, ktorú vedomie cíti. Predpokladám, že môžu existovať aj bezvýznamné zmeny, ktoré vedomie necíti.

Prečo sme doteraz nezistili, čo je to vedomie? Myslím si, že vtip je v tom, že pri pohľade „zvnútra“ je vedomé pole citlivé, ale pri pohľade „zvonka“ to nevidíme. Pri pohľade „zvonka“, pri tzv. hľadisku tretej osoby, t. j. pri vedeckom skúmaní nejakého človeka alebo iného predmetu, vidíme len tie vlastnosti vedomého poľa, ktoré majú účinky na okolie, t. j. jeho vonkajšie prejavy. Pozrieť sa „zvnútra“ dokážem len na svoje vlastné vedomé pole vo svojom mozgu, lebo ja som to vedomé pole, a viem to urobiť len takým spôsobom, že cítim. Neviem sa takýmto spôsobom pozrieť na vedomie iného človeka, nemôžem cítiť to, čo cíti niekto druhý. Musel by som sa ním stať. Lenže potom by som to už nebol ja. Toho druhého môžem vždy pozorovať len „zvonka“. Toto je ďalšia významná a kľúčová vlastnosť vedomia, inak dob-re známa subjektivita.

Týmto chápaním subjektivity som uviedol tzv. argument znalosti (knowledge argument), ktorý je založený na myšlienke, že niekomu, kto má úplnú fyzikálnu znalosť inej vedomej bytosti, môže stále chýbať znalosť toho, aký je to pocit, prežívať to, čo prežíva tá bytosť. Čo je to úplná fyzikálna znalosť nebolo uvedené a veľmi som po tom nepátral, lebo si myslím, že je to teoretická predstava úplného poznania fyzikálneho zloženia až po najnižšiu možnú úroveň a poznanie všetkých fyzikálnych vlastností. Túto predstavu považujem za teoretickú v zmysle „čo, keby..“, lebo úplná fyzikálna znalosť inej vedomej bytosti, ale aj akejkoľvek oveľa jednoduchšej veci, je nereálna kvôli Heisenbergovmu princípu neurčitosti. Svojou predstavou chcem ukázať, že vedomie môže byť jednoducho vlastnosť hmoty a nepotrebuje mať nehmotnú podstatu. Treba sa zmieriť s tým, že hmota je citlivá a tá citlivosť sa dá vnímať len subjektívne. Verím však tomu, že raz nájdeme fyzikálne koreláty vedomia, napríklad, aké formy vĺn, frekvencie, amplitúdy či interferencie vo vedomom poli zodpovedajú určitým pocitom.

Jedinec

Podľa hypotézy, že vedomé pole je nejaké fyzikálne pole, by vo všetkých veciach, ktoré vytvárajú také pole, mala byť nejaká forma vedomia. Takúto vec, ktorá má vedomie, dostatočne jasne oddelené od iných vecí a vedomí, budem nazývať jedinec. Jedinci sa môžu pôsobením rôznych prírodných síl spájať do väčších celkov a tým môže dôjsť aj k spojeniu ich vedomí. Tak vznikne nový zložitejší jedinec. To spätne vedie k úvahe, že by mohol existovať tzv. elementárny jedinec, ktorým by mala byť elementárna častica vytvárajúca príslušné pole. Ak by vedomé pole bolo elektromagnetické pole, tak elementárnym jedincom by mohol byť napríklad elektrón, protón a pod.

O spájaní jedincov mám asi takúto predstavu. Povedzme, že máme nejaké molekuly a sú to jedinci, ktorí majú každý svoje vedomie. Ak sa tieto molekuly spoja do jednej makromolekuly, vznikne nový jedinec a jeho vedomie vznikne spojením vedomí jednotlivých molekúl. Tie molekuly tak pravdepodobne stratia svoju individualitu ako vedomé entity. Za iný prípad považujem molekuly v kvapke vody. Tá kvapka vody nie je jedincom, lebo molekuly v nej nie sú medzi sebou pevne viazané. Takže jedincami by mohli byť elementárne častice, atómy, molekuly, bunky, rôzne súbory buniek atď. Ak by vedomé pole bolo elektromagnetické pole, tak jedincami by mohli byť aj rôzne elektrické a elektronické súčiastky alebo zariadenia.

Elementárny jedinec je teoretický koncept, na ktorom sa mi dobre vysvetľujú základné pojmy tejto hypotézy. Elementárny jedinec sa skladá len z dvoch častí: z tela a vedomia. Telo vytvára vedomé pole a vedomie je časť toho poľa do nejakej vzdialenosti od tela. Presnejšie určiť tú vzdialenosť bude úlohou vedeckého výskumu. Na tejto predstave chcem ilustrovať tri dôležité tvrdenia o vedomí.

  • 1. Vedomie vníma v prvom rade telo, ktoré ho vytvára.

Keďže vedomie je vytvárané telom jedinca, každá zmena v tele sa prejaví aj v jeho vedomí, a ak ide o významnú zmenu, prejaví sa ako pocit.

Len zo skúsenosti usudzujem, že okolie jedinca má na jeho vedomie veľmi malý priamy vplyv. Preto vedomie vníma prakticky len to, čo sa deje v tele jeho jedinca a okolie vníma nepriamo cez to telo. Dá sa to povedať aj tak, že jedinec si uvedomuje len také udalosti vo svojom okolí, ktoré vyvolajú v jeho tele takú zmenu, ktorá sa odrazí v jeho vedomí ako pocit. Môže nastať aj situácia, že v tele jedinca nastane zmena, ktorá nie ja následkom bezprostredného vplyvu okolia, a ak sa tá zmena odrazí v jeho vedomí ako pocit, tak si ju jedinec tiež uvedomí.

Nemožno vylúčiť možnosť, že okolie, t. j. aj okolití jedinci, môžu priamo pôsobiť na vedomé pole jedinca, lebo v okolí každého jedinca sú vedomé polia iných jedincov. Vyzerá to však tak, že tieto vplyvy sú veľmi slabé v porovnaní s pôsobením tela jedinca na jeho vlastné vedomie. Preto si jedinec tie okolité vplyvy bežne neuvedomuje. Možno je vplyv tela jedinca najsilnejší preto, lebo ono to vedomie vytvára. Vedomé zážitky možno vznikajú práve vtedy, keď sa vytvára vedomé pole. Možno tak, ako vzniká magnetické pole pri pohybe elektrického náboja, vzniká aj vedomie pri nejakej zmene, t. j. pohybe, v tele jedinca a súčasne s tým vzniká aj vedomý zážitok – pocit. Preto je pôsobenie okolitých polí zanedbateľné v porovnaní so zmenami, ktoré vytvára vo vedomí telo jedinca.

Myslím si, že toto tvrdenie č. 1 sa v inej forme už v histórii filozofie niekoľkokrát objavilo. Jeho formulácia samozrejme vychádzala zo stavu myslenia svojej doby. Napríklad podľa Descarta nevnímame priamo vonkajšie objekty, ale idey týchto objektov v našej mysli. John Locke povedal, že idey sú bezprostredným predmetom vnímania. To, čo oni nazývali ideami, ja nazývam nervovými procesmi.

  • 2. Pocity jedinca sú dané jeho zložením a štruktúrou.

Zložením a štruktúrou myslím napríklad to, z akých častíc, atómov, molekúl atď. sa jedinec skladá a ako sú voči sebe tie súčasti usporiadané. Táto štruktúra určuje aj štruktúru vedomia jedinca, a tým rôznorodosť jeho pocitov. Rôzni jedinci teda môžu na rovnaký podnet reagovať rôznymi pocitmi.

  • 3. Rovnaký podnet vyvolá v rovnakom jedincovi temer vždy rovnaký pocit.

Zmeny v tele jedinca a odrazy týchto zmien v jeho vedomí prebiehajú podľa zákonitostí hmoty, preto prebiehajú vždy rovnako, až na náhodné odchýlky spôsobené na kvantovej úrovni. Preto som v tomto tvrdení použil slovo temer. Tvrdenie hovorí o teoretickej ideálnej situácii, o rovnakosti, ktorá sa v skutočnosti nevyskytuje. Vieme však, že čím viac sa jedinci podobajú, tým viac sa podobá aj ich správanie, preto usudzujem aj na podobnosť pocitov. Bežná skúsenosť to potvrdzuje, lebo inak by sme sa v našom svete nedokázali orientovať, komunikovať medzi sebou a v konečnom dôsledku prežiť.

Na pocity sa teda môžeme prakticky spoľahnúť (aj to robíme), lebo sú za rovnakých okolností temer vždy rovnaké. Dá sa povedať, že celkom dobre zobrazujú skutočnosť, hoci nie objektívne ale subjektívne. Pre konkrétneho jedinca určitému podnetu zodpovedá určitý pocit, takže pocity mu vytvárajú nejaký obraz sveta. Skutočný svet sa tak transformuje a redukuje do obrazu zloženého z pocitov. Som presvedčený, že súvislosti, ktoré platia v tom svete pocitov, dobre zodpovedajú vybraným súvislostiam skutočného sveta.

Vedecké skúmanie vedomia

Predchádzajúce tvrdenia č. 2 a 3 by mali umožňovať vedecké skúmanie vedomia a pocitov. Raz nám snáď umožnia aj viac sa vžiť do pocitov druhých ľudí. Mám predstavu, že existujú elementárne pocity, ktoré sú u všetkých jedincov rovnaké, a potom existujú zložené pocity, ktoré vznikajú rôznou kombináciou tých elementárnych. Veľká pestrosť zložených pocitov, emócií a celého vnútorného prežívania je len dôsledkom rôznorodej kombinácie elementárnych pocitov. Predstavujem si to podobne, ako je to v hudbe a so zvukmi všeobecne. Elementárny pocit by mohlo byť niečo ako čistý tón, ktorý sa dá matematicky znázorniť ako sínusoida. Zložené pocity by potom mohli vznikať ako interferencia mnohých sínusoíd, ktoré majú rôznu frekvenciu a amplitúdu. Tak, ako vieme zložité zvuky analyzovať a rozložiť na jednoduché pomocou Fourierovej analýzy, tak podobne by sme snáď dokázali analyzovať aj zložené pocity. Ak by sme dokázali identifikovať elementárne pocity a ich fyzikálne koreláty, potom by sme to snáď dokázali aj so zložitejšími pocitmi a mohli by sme ich snímať, prenášať, modelovať a simulovať. Mohli by sme ich snímať v mozgu jedného človeka a simulovať v mozgu druhého, takže ten druhý by vedel, čo cíti ten prvý. Mohlo by to byť užitočné napríklad pri liečení ľudí v kóme, lebo by sa dalo zistiť, či človek v kóme niečo prežíva a prípadne, čo to je. Možno by sa s ním dalo aj komunikovať. Ďalšia oblasť – umelá inteligencia by sa posunula na vyššiu úroveň, lebo počítač alebo robot by mohol simulovať pocity človeka v rôznych situáciách, a aj keby ich necítil, vedel by lepšie napodobniť správanie človeka. Ideálnym cieľom by bol umelý zombie (pozri kap. Ľudské vedomie). Zákon na ochranu osobných údajov by sa však musel výrazne prepracovať a bol by už tak neúnosne zložitý, že by ho nakoniec zrušili. Dúfam.

Všetko naše poznávanie je nepriame, sprostredkované. V zmysle tejto hypotézy sa však poznávanie vedomia a pocitov výrazne líši od poznávania ostatnej reality, lebo tu pribúda ďalšia významná vrstva, ktorá transformuje informácie a tým komplikuje výskum.

Keď skúmame veci okolitého sveta, ktorý nazývame objektívnou realitou, máme tri základné vrstvy: objektívnu realitu, telo pozorovateľa a vedomie pozorovateľa. Pre potreby tejto kapitoly nazvem vedomie subjektívnou realitou. Pri prenose pozorovaných veličín v tomto prípade dochádza k ich dvom zásadným transformáciám:

  1. Objektívna realita pôsobí na telo pozorovateľa cez jeho zmysly a nervovú sústavu, ktoré transformujú veličiny objektívnej reality na iné veličiny nervovej sústavy (napr. zvuk = mechanické chvenie vzduchu na elektrické impulzy a pohyb neurotransmiterov).
  2. Nervová sústava mozgu pozorovateľa pôsobí na jeho vedomie (subjektívnu realitu), čím sa veličiny nervovej sústavy transformujú na pocity (veličiny subjektívnej reality pozorovateľa).

Keď skúmame cudzie vedomie, máme štyri vrstvy: vedomie skúmaného jedinca (skúmaná subjektívna realita), telo skúmaného jedinca (objektívna realita), telo pozorovateľa a vedomie pozorovateľa (subjektívna realita pozorovateľa). Jedna vrstva nám pribudla, lebo skúmať vedomie iného jedinca vieme len pozorovaním správania jeho tela. V tomto prípade dochádza k trom zásadným transformáciám skúmaných veličín pri ich prechode medzi jednotlivými vrstvami. Teraz už stručnejšie:

  1. Zo subjektívnej reality skúmaného jedinca do objektívnej reality.
  2. Z objektívnej reality do tela pozorovateľa.
  3. Z tela pozorovateľa do jeho subjektívnej reality.

Myslím si, že tá štvrtá vrstva a transformácia s ňou spojená, ktorá pribúda pri skúmaní vedomia, spôsobili, že sa vedci donedávna vyhýbali skúmaniu vedomia. Subjektívna realita nie je tak prístupná meraniu ako objektívna. Ľudovo povedané: subjektívna realita je schovaná v objektívnej realite. Mám obavy, že pri skúmaní vedomia budeme vždy odkázaní na komunikáciu so skúmaným jedincom, ktorý nám bude hlásiť, či má nejaké vedomé zážitky a aké. Preto bude aj veľmi ťažké, ak nie nemožné, skúmať vedomie zvierat, nižších organizmov a iných vecí. Existencia subjektívnej reality má za následok aj taký problém, že keď sa pri skúmaní snažíme niečím priamo ovplyvňovať vedomie, nemáme istotu, či pôsobíme priamo na vedomie, alebo na niečo iné, čo sa potom vo vedomí odráža.

Pokúsim sa uviesť príklad. Predpokladajme, že vedomie je elektromagnetické pole. Vyrobíme mikrosondu, ktorá bude vyrábať elektromagnetické impulzy, ktorými chceme priamo ovplyvňovať vedomie. Mikrosondu zavedieme do mozgu pokusnej osoby tak, aby sa nachádzala v priestore, kde predpokladáme existenciu vedomého poľa, ale v dostatočnej vzdialenosti od nervových buniek, aby neovplyvňovala ich činnosť. Ak by sa nám podarilo touto sondou vyvolať nejaké vedomé zážitky a pritom by sme sa pomocou zobrazovacích metód alebo inak uistili, že sme neaktivovali alebo neutlmovali žiadne nervové bunky v okolí sondy, mohli by sme sa o niečo viac priblížiť k priamej stimulácii vedomia a tým k pochopeniu jeho podstaty.

Funkcie vedomia

Táto kapitola nehovorí o vzniku vedomia, ani o jeho vývoji. Hovorí o vedomí na pozadí našej fylogenézy. My ľudia vidíme na vrchole fylogenézy človeka, tak o ňom bude táto kapitola.

Keďže považujem vedomie za fundamentálnu vlastnosť hmoty, myslím si, že ju sprevádza od vzniku vesmíru. Myslím si to aj preto, lebo si neviem predstaviť, v ktorej fáze vývoja života by sa zrazu objavilo. Keď idem naspäť v čase po našej vývojovej línii, som presvedčený, že všetky cicavce majú vedomie. Taktiež si myslím, že aj vývojovo staršie druhy zvierat majú vedomie, t. j. plazy, obojživelníky, ryby, mäkkýše, červy a tak ďalej. Prečo by nemali? Myslím si, že aj rastliny, jednobunkové organizmy a vírusy ho majú. Zatiaľ nepoznám dôvod, prečo by to malo kdesi na tejto úrovni skončiť, takže si myslím, že aj veľké organické makromolekuly, malé molekuly a atómy majú vedomie. Tie tiež reagujú na svoje okolie a majú okolo seba nejaké pole. Keby sme vedeli, k akému poľu sa vedomie viaže, tak by sme vedeli povedať, na ktorej úrovni to končí resp. začína. Vedeli by sme, ktoré elementárne častice ho vytvárajú a ktoré nie. Ale možno to začína ešte niekde hlbšie, kam sme sa zatiaľ nedostali. Z tejto predstavy vyplýva, že vedomie je niečo veľmi jednoduché a celá zložitosť nášho vedomého života spočíva v zložitosti mozgu. Vedomie sa teda nevyvíja. Vyvíja sa telo ako nositeľ vedomia a jeho spolupráca s vedomím.

Veľmi ma potešil rozhovor s profesorom Františkom Baluškom uverejnený v časopise tv oko. Profesor Balušek prezentoval rovnaký názor, že nevieme nájsť hranicu, stupeň organizácie hmoty, na ktorom zázračne vzniká vedomie.

Ak je teda vedomie fundamentálne, nemusíme sa zaoberať otázkou, ako a prečo u živých organizmov vzniklo, ale mali by sme vedieť vysvetliť jeho funkciu. Podľa môjho názoru hlavnou funkciou vedomia, a nielen u človeka, je jeho hodnotenie pocitov ako príjemných a nepríjemných, čím sa podieľa na rozhodovaní a tým na riadení jedinca. Ovplyvňuje tak jeho správanie.

Myslím si, že zo subjektívneho hľadiska aj správanie takého zložitého organizmu, akým je človek, je možné zredukovať na usmerňovanie svojej činnosti s cieľom získať, udržať alebo zosilniť si príjemné pocity a obísť, zoslabiť alebo zrušiť tie nepríjemné. Takéto ciele chce jedinec dosiahnuť, keď sa rozhoduje. Príjemný pocit hovorí: „To chcem!“, nepríjemný hovorí: „To nechcem!“ Keď sa jedinec rozhodne a vykoná nejakú akciu, znovu hodnotí, či dosiahol svoj cieľ, a znovu to hodnotí aj pomocou pocitov. Určite do rozhodovania a hodnotenia vstupujú aj iné faktory, napríklad automatické alebo nevedomé nervové procesy, ale na vedomej úrovni hrajú príjemné a nepríjemné pocity významnú úlohu a myslím si, že zasahujú aj do tej nevedomej oblasti. Význam má samozrejme aj sila (intenzita) pocitov.

Rozumovým, resp. logickým úvahám neprikladám pri rozhodovaní taký veľký význam, lebo na začiatku logických úvah vždy stoja nejaké predpoklady. Základné predpoklady (postuláty) pochádzajú z oblasti mimo logiky, takže ich význam nemôže byť hodnotený logikou, ale môže byť hodnotený pocitmi.

Myslím si teda, že vedomie tu vždy bolo a bude, preto úlohou fylogenézy bolo využiť ho pre svoj účel a začleniť ho do funkcií organizmov. Pri vývoji človeka bolo podstatné zabezpečiť jeho prežitie pri rozmanitých podmienkach prostredia. Na to človek potreboval mať vhodné schopnosti, aby správne reagoval na rôzne podnety okolia i svojho vlastného tela. Podnety by som rozdelil na dve základné skupiny: významné a bezvýznamné. Významné podnety sú tie, ktoré podporujú život človeka, alebo tie, ktoré mu ho strpčujú. Prvým stupňom rozlíšenia podnetov sú zmysly. Na podnety, ktoré sú štatisticky bezvýznamné, vôbec nereagujú. Ostatné posielajú nervovej sústave na ďalšie spracovanie. Tá vykonáva zložitejšie vyhodnocovanie a utlmuje ďalšie podnety, ktoré považuje za bezvýznamné. Na niektoré veľmi významné podnety zabezpečuje automatickú a nevedomú reakciu organizmu. Ostatné významné podnety spracúva tak, že z nich vytvára dynamický obraz okolitého sveta vo forme nervových impulzov a tak ho predkladá vedomiu. Až vedomie vytvára ten obraz sveta, ktorý vnímame, lebo sa skladá z pocitov a tie si uvedomujeme. Týmto smerom, čiže „zvonka dnu“, fungujú zmysly a nervová sústava ako prevodník a zosilňovač vybraných druhov podnetov (mechanických, tepelných, chemických, zvukových, svetelných a pod.) na nervové podnety. Medzi nervovými podnetmi je jeden alebo viac druhov, na ktoré reaguje vedomé pole. Myslím si, že opačným smerom, čiže „zdnuka von“ funguje nervová sústava ako prevodník a zosilňovač vybraných podnetov zo strany vedomia a vytvára tak cestu, ktorou môže vedomie ovplyvňovať činnosť nervovej sústavy a tým aj správanie človeka. O ceste „zdnuka von“ som zatiaľ nenarazil na informácie z oblasti vedeckých poznatkov, takže je to len moja domnienka na základe druhého princípu Prirodzenej filozofie o vzájomnom pôsobení.

Myslím si, že počas evolúcie sa vyvinul a stále sa vyvíja súlad medzi tým, čo pociťujeme ako príjemné a čo je pre nás užitočné, rovnako ako medzi tým, čo je nám nepríjemné a je pre nás škodlivé. Tento súlad prispieva k nášmu úspešnému prežitiu. Keďže máme vedomie, užitočné veci musia byť príjemné a škodlivé nepríjemné. Keby vedomie neexistovalo, vyvinuli by sa rozhodovacie mechanizmy aj bez neho. Ale je tu, tak sa musí vyvíjať tento súlad a využívať vedomie takýmto spôsobom.

Keďže ten súlad sa stále vyvíja podľa toho, ako sa menia naše životné podmienky, je dosť prípadov, v ktorých existuje nesúlad. Niečo, čo bolo milióny rokov dobré a na mnohých miestach našej Zeme ešte stále je, na niektorých miestach už nefunguje a súlad sa ešte nestihol dosiahnuť. Evolučné zmeny sa dejú pomaly, ale životné podmienky sa môžu zmeniť rýchlo. Napríklad prebytok potravín vo vyspelých krajinách. Máme ich toľko, že sa nimi prejedáme a škodí nám to. Prebytok potravín sa objavil až s rozvojom poľnohospodárstva, ktoré je tu najviac desaťtisíc rokov, a väčšina ľudstva sa aj tak stále nemôže prejedať. Pre nich, a teda pre väčšinu ľudstva stále platí: Jedz, koľko ti chutí!

Prírodný výber spolu s dedičnosťou upevňuje v nás také príjemné pocity, ktoré vedú k našej životaschopnosti a zachovaniu druhu. Preto je príjemné jesť, piť, rozmnožovať sa a podobne. Pocity sprevádzajúce udalosti, ktoré narúšajú našu životaschopnosť, sa prírodným výberom upevňujú ako nepríjemné. Preto sú zranenia bolestivé alebo máme strach z cudzincov. Nie je to samozrejme také jednoduché a priamočiare, sú to príklady len na ilustráciu. Napríklad pri niektorých chorobách človek nemá chuť do jedla, lebo vtedy mu prospieva hladovka. Prírodný výber a dedičnosť chápem tak, že tí, ktorí vyhľadávali činnosti a okolnosti vedúce k lepšej schopnosti rozmnožovať sa, pretože im boli príjemné, odovzdávali tieto svoje sklony svojim potomkom prostredníctvom svojich génov. Tí, ktorí sa vyhýbali činnostiam a okolnostiam ohrozujúcim rozmnožovanie, pretože im boli nepríjemné, sa taktiež lepšie 20 rozmnožovali. Prírodným výberom sa z pocitov vyvinul nástroj na podporu rozmnožovania, čo znamená aj nástroj na zvýšenie životaschopnosti. Príjemné a nepríjemné pocity možno chápať z pohľadu tela ako jeden z nástrojov, ktorými si telo zabezpečuje svoje potreby. Hlavný účel väčšiny pocitov je teda nejaký čas prežiť a rozmnožiť sa. Vďaka novým kombináciám génov a mutáciám však určite vznikajú aj nové pocity, ktoré ešte neprešli prírodným výberom.

Telo a vedomie sa teda snažia o spoluprácu. Malý príklad: Ty mne jedlo, ja tebe pôžitok z jedla. Keď je telo hladné, vysiela o tom signály do mozgu. Vedomie hovorí, že je to nepríjemné a treba ten pocit odstrániť. Mozog rozhodne, že treba zohnať jedlo a nájde spôsob, ako na to. Keď sa telo naje, už počas jedenia a nejaký čas potom „odmieňa“ vedomie príjemnými pocitmi chuti a sýtosti.

Význam vedomia možno vzrástol práve u zložitejších organizmov vďaka jeho schopnosti zlúčiť veľké množstvo podnetov do jedného výsledného pocitu alebo do malého množstva pocitov, ktoré však nie sú izolované. Ako som už spomenul, veľkú časť zlučovania množstva podnetov vykonáva nervová sústava mozgu, ale je možné, že nejakú časť tejto činnosti prenecháva vedomému poľu. Náš duševný život je taký zložitý, že naše vedomie neobsahuje vždy len jeden pocit, ale tie pocity, ktoré vytvárajú náš vedomý svet, vytvárajú prepojený jednoliaty celok. Myslím si, že tento pocit jednoliatosti je veľmi dôležitý pre živočíchy, lebo napriek tomu, že živočích je zložený z obrovského množstva buniek, musí sa správať ako jeden celok, napríklad pohybovať sa určitým smerom za jedným cieľom.

Táto hodnotiaca funkcia vedomia má význam aj pri učení. Mám na mysli učenie v tom najširšom zmysle slova, učenie v škole života. Ľudia sa učia hlavne to, čo sa chcú učiť. O učení by sa dalo povedať, že je to tiež rozhodovanie, a to rozhodovanie o tom, čo si má jedinec zapamätať, ako sa má správať v určitých situáciách. Keď sa človek niečo učí, potrebuje vedieť, čo je správne a čo nie. Myslím si, že základný mechanizmus učenia je ten, ktorý u človeka funguje už od vzniku nervovej sústavy a možno aj skôr, teda určite ešte pred narodením. Vtedy mu nemá kto povedať, čo je správne, tak sa musí spoľahnúť len sám na seba. Po narodení je to podobné, až kým sa dieťa nenaučí komunikovať s ľuďmi vo svojom okolí. Myslím si, že okrem nejakých nevedomých mechanizmov, povedzme inštinktov, tu hrajú významnú úlohu pocity. Tie hovoria plodu a neskôr dieťaťu, čo robí dobre a čo zle. Základná stupnica hodnotenia teda stojí na pocitoch. Myslím si, že tento mechanizmus používame po celý život, aj keď nám už niekto môže vysvetliť, čo je správne a čo nie. Ak nás niekto presviedča, že niečo je správne, tak musíme aj kdesi v pozadí cítiť, že je to príjemné. Inak to neprijmeme. A naopak: nesprávne = nepríjemné. Myslím si, že ak sa máme naučiť niečo, čo nie je v súlade s našimi pocitmi, tak buď vedome alebo podvedome s tým nesúhlasíme.

Uvedenú funkciu vedomia teraz zovšeobecním na všetkých jedincov. Príjemnosť a nepríjemnosť nazvem polaritou pocitov. Silu pocitov som už nazval intenzitou. Potom „vedecky“ povedané: univerzálnou hodnotiacou funkciou pre jedinca je polarita a intenzita jeho pocitov. Univerzálnou som ju nazval preto, lebo si myslím, že sa uplatňuje vždy, keď je konanie jedinca sprevádzané nejakými pocitmi.

S touto funkciou súvisí ďalšia. Myslím si, že vedomie nám poskytuje subjektívny význam pojmov. V tomto prípade vstupujú do hry ďalšie vlastnosti pocitov okrem ich príjemnosti alebo nepríjemnosti. Každé slovo, veta alebo príbeh, každý obraz či zvuk, každá udalosť alebo zážitok sú sprevádzané nejakými pocitmi. Keď znovu počujeme to isté slovo alebo vetu, keď znovu vidíme ten istý obraz alebo počujeme známu hudobnú skladbu, jednoducho to, čo sa do istej miery opakuje, je sprevádzané rovnakými alebo podobnými pocitmi, ktoré tomu dávajú náš vlastný subjektívny význam. Myslím si, že ide o to, čo sa nazýva sémantickou transparentnosťou. To znamená, že priamo vnímame význam vedomého zážitku, že zážitky ho majú priamo v sebe. Keď niečo prežívame, súčasne cítime aj význam toho zážitku, bez toho, že by sme nad tým museli rozmýšľať. Dobrým príkladom sú slová. Povedal by som, že majú dva významy: objektívny a subjektívny. Objektívny je ten, ktorý sme sa naučili v škole, ktorý je v slovníkoch a ktorému by mali rozumieť aj ostatní ľudia. Subjektívny je ten, ktorý je skutočný pre nás osobne, a ja som presvedčený, že je daný našimi pocitmi, ktoré to slovo sprevádzajú.

Ľudské vedomie

Len časť nervových procesov vyvoláva u človeka vedomé zážitky. Preto predpokladám, že existuje skupina neurónov alebo oblasť mozgu, ktorú budem nazývať sídlo vedomia. Sídlo vedomia generuje vedomé pole a vytvára preň podnety. Zvyšok mozgu tiež generuje podobné pole, ale buď má toto pole vlastnosti odlišné od vedomého poľa alebo podnety vytvárané zvyškom mozgu sú odlišné od podnetov sídla vedomia. Preto si uvedomujeme len to, čo sa odohráva v sídle vedomia, a následkom toho vo vedomom poli. Mohlo by to byť spôsobené napríklad tým, že fyzikálne pole, z ktorého je vytvorené vedomé pole, je rôzne citlivé na rôzne frekvencie svojho vlnenia, t. j. nie každá frekvencia spôsobuje pocit.

Takže celý človek nie je jedincom v zmysle tejto filozofie. Jedincom v človeku je len tá časť jeho mozgu, ktorá tvorí sídlo vedomia a jeho vedomé pole. Sídlo vedomia je telo toho jedinca. Toto chápem podobne ako hinduistické tvrdenie, že človek sa mylne stotožňuje so svojím telom. Jeho skutočné ja je niečo iné.

Bohužiaľ, doktor František Koukolík, neuropatológ a odborník na ľudský mozog, v knihe z roku 2017, ktorá sa venuje vedomiu a sebauvedomovaniu z hľadiska funkcie mozgu, nespomína nič, čo by mohlo vystupovať ako sídlo vedomia. Ani v inej literatúre som zatiaľ na nič také nenarazil, skôr naopak. Oblasti, ktoré sa aktivujú pri vedomej činnosti, sú roztrúsené po celom mozgu, takže z toho sa zatiaľ nedá veľa usudzovať. Sídlo vedomia je napriek tomu moja hypotetická koncepcia, netvrdím však, že je originálna.

Myslím si, že počas evolúcie prírodný výber určil, čo sa má dostať do vedomia človeka, čím určil obsah a umiestnenie sídla vedomia v mozgu. Predpokladám, že sídlo vedomia, ak teda existuje, by sa malo nachádzať vo vývojovo najstarších oblastiach mozgu, lebo si myslím, že aj naši predkovia po línii cicavcov, ich predkovia po línii stavovcov a ešte starší naši predkovia mali nejaké vedomie.

Všeobecne asi prevláda názor, že vedomie vzniká u konkrétneho človeka až v určitom štádiu jeho vývoja. Že, trebárs, plod v tele matky nemá vedomie, lebo si nič z toho obdobia nepamätá. Môže to však znamenať len toľko, že človek v tom štádiu ešte nemá vyvinutú pamäť. Uvedomuje si len prítomnosť. Vedomie cíti len to, čo sa deje práve teraz, pozná len prítomnosť. Aj spomínanie je len uvedomovanie si toho, čo sa človeku vybavuje z pamäti v prítomnosti. Podľa môjho názoru už vajíčko a spermia majú svoje vedomie a po ich splynutí splynú aj ich vedomia a vznikne tak jedno vedomie plodu.

Zaujímavá môže byť otázka, čo je to bezvedomie. Môže byť spôsobené tým, že sídlo vedomia nevytvára podnety pre vedomé pole alebo sa vytváranie vedomého poľa dočasne zastavilo. Na druhej strane, keď je človek v bezvedomí pre okolitých pozorovateľov, môže to byť spôsobené tým, že nereaguje na vonkajšie podnety, ale sídlo vedomia môže fungovať a človek vnútorne niečo prežíva. Stáva sa aj to, že si človek niečo pamätá z času, keď bol v bezvedomí. Na druhej strane si myslím, že sa môže stať, že v bezvedomí je odpojená alebo vypnutá pamäť a hoci človek počas neho niečo prežíva, keď sa preberie, nič si nepamätá a myslí si, že v bezvedomí nič necítil. Pravdepodobne je ešte viac možností a rôznych druhov bezvedomia. Podobne je to aj so snívaním alebo so spánkom bez snov.

Vedomiu sa niekedy pripisuje vlastnosť, ktorej sa hovorí sebauvedomovanie, vedomie svojho vlastného ja. Ako som už spomenul na začiatku tejto kapitoly Čo je to vedomie, sebauvedomovanie považujem za funkciu nervovej sústavy, nie vedomia. Koukolík píše, že sebauvedomovanie je v prvom rade „uvedomujem si, že si ma uvedomuje niekto ďalší“ a uskutočňuje sa v dvoch spolupracujúcich systémoch mozgu, ktoré tvoria spoločný funkčný celok: početné skupiny neurónov mozgového kmeňa a „vyššie“ kôrové oblasti vnútornej plochy mozgových hemisfér. Tento celok tvorí jadro nášho ja a je podobný u všetkých cicavcov. Podľa môjho názoru mozog navyše vytvára pocit kontinuity nášho ja v čase vďaka krátkodobej a dlhodobej pamäti. On vyvoláva vo vedomí ten pocit, že súčasný okamih nadväzuje na predchádzajúci, a taktiež vytvára očakávanú blízku budúcnosť, čím vzniká ten známy prúd vedomia (stream of consciousness), ktorý nám pomáha vytvárať pocit integrity nášho ja. Vedomie považujem len za primitívnu schopnosť cítiť to, čo mu mozog práve v tomto momente predkladá. Vedomie teda celú tú schému nášho ja vytvorenú mozgom len cíti a myslím si, že na jeho tvorbe sa podieľa len čiastočne svojou zjednocujúcou funkciou.

Na tému ja existuje asi hromada literatúry, kde sa do detailov rozoberá, čo to je, z čoho sa to skladá, aké majú jednotlivé časti význam a aké sú medzi nimi vzťahy. Myslím si, že sa rozlišuje aj vedomé a nevedomé ja. Niektorí filozofi, medzi nimi aj hinduistickí, tvrdia, že to ja, ktoré som popísal v predchádzajúcom odseku, je len ilúzia, že je to niečo nestále. Podľa hinduistov je naše skutočné ja akýsi pozorovateľ v nás. Ja to chápem tak, že moje skutočné ja je totožné s mojím vedomým poľom, lebo ono prežíva to, čo prežívam ja. Stručne povedané: ja som moje vedomie.

Za zaujímavú považujem aj otázku, či je pozornosť funkciou mozgu alebo vedomia. Pozornosť chápem ako zameranie sa na nejakú časť vedomých procesov mozgu. To, čo nie je v centre pozornosti, sa odsúva do úzadia, ale zostáva v poli vedomia. Mohla by to byť funkcia mozgu, keby on rozhodoval, čo je dôležité a na čo sa má vedomie zamerať. Mozog by sa orientoval na dôležitý podnet a využil by špecifickú citlivosť vedomia, aby sústredil jeho pozornosť na tento podnet. Pozornosť by však mohla byť aj funkciou vedomia, keby ono na základe svojej hodnotiacej funkcie rozhodovalo, že sa treba zamerať na podnet, ktorý je najpríjemnejší alebo najnepríjemnejší. Vybralo by tak pocit s najväčšou intenzitou a pritiahlo by pozornosť mozgu na podnet, ktorým bol vyvolaný tento pocit.

Ktosi vymyslel zaujímavý myšlienkový experiment, ktorý sa nazýva filozofický zombie. Tento zombie sa používa ako argument pre a proti niektorým filozofickým názorom na vedomie. Je to človek ako každý iný, len s jediným rozdielom. Nemá vedomie. Z vedeckého pohľadu na svet vyplýva, že všetko by mohlo fungovať automaticky na základe prírodných zákonov. Takže aj človek so svojím mozgom a všetkými nervovými procesmi by sa mohol správať ako normálny človek a nepotreboval by na to vedomie. Dá sa povedať, že bez vedomia by to bol vlastne automat, ktorý nevie, čo robí. Ja tvrdím, že aj s vedomím je človek automat, ktorý však vie, čo robí. To však teraz nie je podstatné. Z tejto filozofie vyplýva, že keby bol ten zombie po fyzikálnej stránke rovnaký ako normálny človek, musel by mať vedomie. Ak by naozaj nemal vedomie, musel by to byť dôsledok nejakej poruchy jeho mozgu, takže by nebol rovnaký ako bežný človek. Na druhej strane som presvedčený, že ak by vedomie neexistovalo, t. j. nebolo by vlastnosťou hmoty, tak by sa mohol vyvinúť človek bez vedomia, ktorý by mohol fungovať ako človek s vedomím, ale nebol by s ním identický. Hlavne jeho mozog by bol iný.

Podľa môjho názoru by sa teda normálny človek bez vedomia mal dať odlíšiť od normálneho človeka s vedomím. Filozofický zombík nie, lebo podľa definície sa správa úplne rovnako. Ako na to? Van Gulick vo svojom článku píše, že také vedomé stavy, ktoré sprevádza pôžitok alebo bolesť môžu hrať pozitívnu alebo negatívnu motivačnú úlohu. Píše, že možno je to iluzórne, ale ak je to skutočné, môže to byť jedno z najdôležitejších a evolučne najstarších hľadísk, podľa ktorých vedomie odlišuje mentálne systémy a procesy, v ktorých je prítomné. Tak si skúsme predstaviť normálneho človeka, ktorému chýba len to jediné – vedomie, a na chvíľu predpokladajme, že je to možné. Musel by tu byť nejaký rozdiel oproti človeku s vedomím. Myslím si, že to, čo píše Gulick, je pravda. Ten človek by necítil pôžitok ani bolesť. Ale tváril by sa tak, že ich cíti. Správanie toho človeka napríklad pri poranení by sa muselo niečím líšiť. Poznali by sme to podľa toho, ako by sa tváril? Mnohé naše reakcie na bolesť sú totiž inštinktívne, takže na prvý pohľad by sme asi nič nezbadali. Je to dobré myšlienkové cvičenie, lebo sa mi zdá, že nie sme schopní si to predstaviť a vžiť sa do takej situácie. Ale narazil som na jeden príklad, ktorý by mohol naznačovať istý rozdiel. Filozof Daniel Dennett tvrdí, že vedomie je ilúzia. Ja nechápem, ako to myslí a ako to vôbec môže povedať. On zas asi nechápe, čo to znamená, niečo cítiť. Chalmers povedal, že Dennett je asi zombie.

Kultový film Matrix zobrazil ďalšiu zaujímavú myšlienku súvisiacu s mozgom a vedomím, tzv. mozog v nádrži (brain in a vat). Hoci to nebolo celkom presne tak, ako si to ja predstavujem (len samotný mozog priamo pripojený na prístroje), verím, že v princípe to tak môže fungovať. V skutočnosti aj mozog v našej hlave je ako v nádrži, ktorá ho vyživuje, dodáva mu nervové impulzy zo snímačov okolitých podnetov a vysiela nervové impulzy do výkonných prvkov. Z týchto podnetov a impulzov nám mozog vytvára model okolitého sveta. Tento model vnímame prostredníctvom pocitov vo vedomí a tak nám vo vedomí vzniká obraz skutočnosti, ktorú prežívame. Ten obraz považujeme za skutočnosť.

Je teda celkom pochopiteľné, že každý človek a každý jedinec si žije vo svojom vlastnom vnútornom svete. V niečom sa tie vnútorné svety podobajú aj na objektívnu realitu, čo nám umožňuje v nej žiť. V niečom sú si tie vnútorné svety podobné aj medzi sebou, lebo sú odrazom jednej objektívnej reality. Podobní jedinci majú podobné vnútorné svety a vďaka tomu môžu medzi sebou komunikovať a rozumieť si. Čím viac sa však ľudia a iní jedinci od seba líšia, tým viac sa líšia aj ich vnútorné svety. Ťažké to majú napríklad ľudia s duševnými poruchami, ktorí trpia halucináciami. Ich svet sa príliš líši od toho vonkajšieho.

 

2. Díl je k nalezení zde.

Komentář

  1. Odpovědět

  2. Odpovědět

    • Od Viktor

      Odpovědět

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna.