Prirodzená filozofia

Úvod

V tomto texte popisujem svoje základné filozofické názory, ktoré som nazval prirodzenou filozofiou. Viacerí filozofi nazvali svoje diela „Prírodná filozofia“. Od čias Aristotela do 19. storočia sa pod prírodnou filozofiou chápalo študovanie prírody. Newton nazval svoje veľké dielo „Matematické princípy prírodnej filozofie“. Nechcel som sa názvom podobať týmto géniom, ani sa od nich dištancovať. Názov Prirodzená filozofia považujem za vhodný preto, lebo celý svet a všetko, čo sa deje, považujem za prirodzené, čiže podliehajúce prírodným zákonom. Slovo prirodzený som použil aj preto, lebo vyjadruje opak slova nadprirodzený.

Mal som niekoľko dôvodov napísať túto filozofiu.

Chcel som si vyjasniť a usporiadať svoje názory. Ukázalo sa, že to bolo naozaj potrebné i užitočné. Potrebné preto, lebo som mal v hlave značný zmätok. Možno to dokumentovať tým, že prvú verziu som napísal v roku 2002 a bola úplne iná, ako táto. Druhá verzia bola obsahom značne odlišná od prvej aj od tejto, ktorá by už mala byť posledná. Kým to dostalo nejakú formu, ujasnil som si veľa vecí. Užitočné to bolo preto, lebo mi to prinieslo výrazné upokojenie, uspokojenie a príjemný stupeň vyrovnanosti. Niektoré otázky ma trápili celý život. Keď som ich sformuloval a odložil na pamäťové médium, už ma tak netrápia.

Niekedy mám pocit, že sa zaoberáme nepodstatnými otázkami, a pritom nepoznáme odpovede na tie zásadné. Ako vieme, že vedieme správny život, keď nemáme jasno v základných otázkach? A aké sú to otázky? V prvom rade zmysel nášho života. Myslím si, že filozofia nám pomáha ujasniť si práve takéto otázky. Občas pomôže, keď jasne vyjadríme otázku, aj keď nenájdeme odpoveď.

Postupne sa ukázalo, že som sa potreboval aj vyrozprávať. Druhá verzia bola oveľa rozsiahlejšia. Papier znesie naozaj veľa, ale pamäťové médiá počítačov ešte viac. Táto verzia bude stručnejšia, ale aj tak je toto jediný spôsob, ako to povedať všetko naraz. Nerád skáčem ľuďom do reči, takže sa prakticky nedostanem k slovu.

Napokon som si povedal, že by mohlo moje deti, vnukov a snáď aj pravnukov zaujímať, aké názory mal ich otec, dedo či pradedo. Mňa by to veru zaujímalo.

Prirodzená filozofia

Zatiaľ si myslím, že máme len jednu istú pravdu o skutočnosti a je to, bohužiaľ, pravda subjektívna. Je to Descartovo „Cogito ergo sum“, ktoré som si dovolil pozmeniť na „Cítim, teda som“. Toto tvrdenie nám v skutočnosti hovorí len toľko, že niečo existuje. Nič viac. Hovorí síce, že ja existujem, ale o tom, čo je to ja a čo vlastne cítim, sa už ťažko dá povedať niečo nespochybniteľné. Aj všetky ostatné tvrdenia o skutočnosti sú neisté. Sú len viac alebo menej pravdepodobné.

Napriek tomu si človek počas života nazbiera hŕbu názorov na rôzne životné situácie, javy a veci. Málokedy bývajú tieto názory usporiadané a konzistentné. Vždy sa v nich nájdu aj protirečenia. Povedal som si, že do tých svojich musím vniesť nejaký poriadok. Za najdôležitejšie považujem ujasniť si východiská, základné predpoklady, z ktorých by malo vychádzať všetko ostatné, alebo by to s nimi aspoň malo byť v súlade. Nazval som ich princípmi, lebo vyjadrujú moje základné myšlienky a myslím si, že aj všeobecné zákonitosti nášho sveta. Sú to tvrdenia, ktoré považujem za pravdivé na základe svojej skúsenosti. Predstavujú tú zložku prirodzenej filozofie, ktorá je založená na viere, a to viere vo vlastnú skúsenosť. Myslím si, že viera je nevyhnutnou súčasťou života.

To, čo nazývam vlastnou skúsenosťou, je podľa môjho názoru to jediné, na čo sa môžem spoľahnúť. Nemám inú možnosť. Všetko, čo prežívam, prechádza cez moje zmysly, emócie a rozum. Aj keď je okolo mňa obrovské množstvo poznatkov, ktoré hlásajú iní ľudia, prechádzajú cez filter mojich zmyslov, emócií a rozumu. Hoci ten filter nie je úplne spoľahlivý, nič lepšie nemám. Musím sa len snažiť byť dostatočne kritický k svojmu vlastnému vnímaniu, citom a uvažovaniu. Potrebujem vedieť, ktoré názory môžem považovať za svoje, aj keď som k nim nedospel len ja sám vlastnými silami. Ťažko povedať, čo sú moje vlastné názory, dôležitejšie je, či som ich neprijal bez rozmyslu.

Moja skúsenosť mi doteraz nedala dostatočné dôvody na to, aby som si myslel, že existuje aj niečo nadprirodzené. Ak si niečo neviem vysvetliť prirodzeným spôsobom, chápem to len ako obmedzenosť svojich schopností a vedomostí, a nie ako nadprirodzený pôvod toho niečoho. Presvedčenie o niečom nadprirodzenom považujem za umelo pridaný prvok, ktorý nič nevysvetľuje. Pripúšťam aj možnosť, že takýto prvok nechce nič vysvetľovať, a uznávam, že niekto to tak proste chce alebo potrebuje mať. Pre mňa to nie je žiadna pridaná hodnota z hľadiska poznania, ale môže to byť pridaná hodnota z hľadiska tvorivej fantázie, nového zážitku, obohatenia života a pod. Aby som to zhrnul, ak začnem uvažovať o nadprirodzenom, môžem si vymyslieť čokoľvek a tvrdiť, že je to pravda. Tvrdenia o nadprirodzenom sa často nedajú vyvrátiť, čo však neznamená, že sú pravdivé.

Treba ešte povedať, čo znamená prirodzené a nadprirodzené podľa môjho názoru.

Prirodzené je to, čo sme schopní vnímať svojimi zmyslami, buď priamo, alebo pomocou rôznych prístrojov. Ďalej je to aj to, čo síce zmyslami nevnímame, ale je na to schopné reagovať naše telo, aj keď si to vždy neuvedomujeme. To všetko je prirodzené, to je náš svet a nič iné okrem toho neexistuje. Všetko prirodzené sa riadi tzv. prírodnými zákonmi. Existuje to samo od seba, takže to nebolo stvorené niečím iným.

Nadprirodzené je niečo, čo sa neriadi prírodnými zákonmi a nepochádza z tohto sveta. V stručnosti ide o to, že ak sa stretneme s nejakou záhadou, ktorú nikto nevie vysvetliť prirodzeným spôsobom, a napriek tomu niekto ponúka vysvetlenie, tak je to vysvetlenie nadprirodzené. Podľa môjho názoru treba vždy hľadať prirodzené vysvetlenie a kým ho nemáme, tak proste máme záhadu, neznámo. Za nadprirodzeno považujem bohov, zázraky apod., čo však existuje len v ľudskej fantázii.

Základné princípy prirodzenej filozofie

Neviem zopakovať úvahy, ktorými som dospel k týmto princípom. Môžem povedať len toľko, že som sa snažil nájsť základné a všeobecné názory filozofickej povahy, na ktorých stoja všetky moje ostatné predstavy o svete a o živote. Tie princípy v súhrne hovoria:

Všetko, čo existuje, tvorí jeden súvislý celok a všetky zdanlivo od seba oddelené časti tohto celku na seba vzájomne pôsobia, pričom sa zachováva rovnováha.

Toto tvrdenie teda obsahuje tri princípy:

1. Objektívna skutočnosť. Svet sa skladá z rôznych vecí a ja som len jednou z tých vecí.
2. Vzájomné pôsobenie. Všetko, čo existuje, na seba vzájomne pôsobí.
3. Rovnováha. Nič sa nestráca a nič nevzniká z ničoho.

Dôsledkom týchto princípov je štvrtý, ktorý sa nazýva substančný monizmus. Požičal som si ho z literatúry o Spinozovi. Znamená, že všetko má jednu spoločnú podstatu. Prvé tri princípy sú východiskové tvrdenia (postuláty) pochádzajúce zo skúsenosti, štvrtý považujem za teoretický základ prirodzenej filozofie. Ďalej popisujem jednotlivé princípy trochu podrobnejšie.

Objektívna skutočnosť

Tento princíp znamená, že svet existuje mimo mňa a nie je len výplodom mojej mysle. Myslím si to preto, lebo neviem vždy ovplyvniť to, čo prežívam. Neviem to ovplyvniť hocikedy, keď sa mi zachce, a hocijako, ako sa mi zachce. Predpokladám teda, že existuje svet nezávislý odo mňa v tom zmysle, že by existoval aj vtedy, keby som ja neexistoval. Keďže však existujem, som jeho súčasťou a môžem ho do istej miery ovplyvňovať, ale len v rámci prírodných zákonov.

Tento princíp považujem za dôležitý a základný z filozofického hľadiska, pretože sa nedá jednoznačne zistiť, čo je skutočnosť a nakoľko je objektívna. Zdá sa mi, že filozofi sa vcelku zhodujú na tom, že ide o neriešiteľný problém, lebo existenciu niečoho, čiže skutočnosť, nie je možné dokázať. Ak teda chceme o skutočnosti povedať niečo viac, musíme nejaký základný názor na skutočnosť postaviť ako postulát.

Tento princíp v sebe obsahuje aj skúsenosť, že rôzne existujúce objekty majú určitý stupeň nezávislosti od svojho okolia a u objektov, ktoré majú vedomie, vzniká dojem oddelenosti od ostatných objektov.

Vzájomné pôsobenie

Všetko, čo existuje, na seba vzájomne pôsobí. Čokoľvek na tomto svete nejakým spôsobom ovplyvňuje svoje okolie a okolie pôsobí naň. Veci zaberajú priestor a prekážajú, alebo sa pohybujú a narážajú do iných vecí, priťahujú sa alebo odpudzujú, vydávajú zvuky alebo pachy, vysielajú, pohlcujú či odrážajú nejaké žiarenie, a podobne. Vzájomné pôsobenie sa deje vďaka pohybu, ktorý je všadeprítomný a neustály.

Nie je možné, aby existovalo niečo, čo by nijako nepôsobilo na nič vo svojom blízkom či vzdialenom okolí. Niečo také by vôbec nebolo súčasťou nášho sveta, takže by to vlastne neexistovalo. Existovať a nič neovplyvňovať je nezmysel. Gravitácia je príklad takej všadeprítomnej sily, ktorá prezrádza existenciu svojho zdroja. Všetky veci na seba pôsobia gravitačnou silou. Celý svet sa nachádza v jednom gravitačnom poli, ktoré je niekde silnejšie, niekde slabšie, rôzne pokrivené, ale je všade. Gravitácia je vlastnosť hmoty alebo priestoru. Možno to bola práve gravitácia, ktorá ma priviedla k tomuto princípu.

Pôsobenie vecí na seba je vždy vzájomné. Každá akcia vyvoláva reakciu.

Tento princíp dopĺňa prvý princíp v tom zmysle, že objekty, z ktorých sa skladá svet, nie sú od seba oddelené. Oddelenosť vecí je len zdanlivá a vystupuje na určitej úrovni poznania. Celý svet je prepojený vzájomným pôsobením a vďaka nemu tvorí jeden súvislý celok.

Vzájomné pôsobenie má jeden významný dôsledok. Ja ako subjekt spoznávam objekty okolo seba vďaka tomu, že tie objekty na mňa pôsobia a ja pôsobím na ne. Vďaka vzájomnému pôsobeniu, je svet do značnej miery poznateľný. Avšak to, čo poznávam, nie sú len vlastnosti okolitého sveta. Vo vzájomnom pôsobení sa prejavujú aj moje vlastnosti, preto sú moje poznatky o okolí subjektívne. Poznávam výsledky vzájomného pôsobenia, nie len vlastnosti objektov.

Rovnováha

Nemôže niečo vzniknúť z ničoho. Podobne niečo, čo existuje, nemôže úplne zmiznúť. Predstava, že veci vznikajú a zanikajú, je v podstate nesprávna, je to len zaužívaný uhol pohľadu a spôsob vyjadrovania. Veci sa v skutočnosti len menia z jednej formy na inú. Preto aj predstava, že svet musel vzniknúť, môže byť mylná.

Tento princíp zodpovedá fyzikálnemu princípu zachovania energie.

Tretí princíp nadväzuje na druhý a predstavuje ďalšie hľadisko, podľa ktorého je náš svet uzavretý systém. Myslím si, že sa tomu hovorí kauzálna uzavretosť a ide o kauzálnu uzavretosť objektívnej skutočnosti z prvého princípu. Tieto princípy nehovoria o tom, či je náš svet konečný. Priznávam, že si neviem poriadne predstaviť ani konečný ani nekonečný vesmír. Preto sa k nekonečnu zatiaľ nebudem vyjadrovať. Tento princíp hovorí len toľko, že k tomu, čo tu je, už nič nepribudne, ani z toho neubudne.

Rovnováha je dynamická. Znamená to, že ak vznikne nejaká akcia, ktorá by tú rovnováhu mohla narušiť, vznikne súčasne aj reakcia, ktorá rovnováhu zachováva. Aj keď sa stále všetko mení, či už rýchlejšie alebo pomalšie, stále sa zachováva rovnováha, ktorá do toho vnáša určitý poriadok. Takže nepripúšťam žiadne zázraky, lebo by narúšali rovnováhu. Keby nebolo rovnováhy, nemohli by platiť nijaké prírodné zákony a nemohla by existovať žiadna stabilita, takže by nemohlo existovať nič. Priznávam, že si vlastne neviem predstaviť skutočný doslovný chaos. Považujem ho za to isté ako nič.

Práve som čítal rozhovor Štefana Hríba s Jiřím Grygarom. Grygar hovoril, že skrytá energia (inak aj tmavá energia) má zvláštnu vlastnosť. Pri rozpínaní vesmíru jej hustota zostáva rovnaká, takže ako keby pribúdala. Nesedí mi to do mojej predstavy o rovnováhe, ale zatiaľ z toho nebudem vyvodzovať žiadne dôsledky, lebo o tmavej energii sa ešte skoro nič nevie.

Substančný monizmus a hmota

Keď zoberiem do úvahy uvedené tri princípy a predstavujem si náš vesmír strašne zmenšený (aj keby bol nekonečný), vidím ho ako teleso viacmenej oblého tvaru známeho ako „zemiakoid“. Obsahom tohto telesa je materiál, ktorý má rôznu hustotu, všelijako tam prúdi, zrieďuje sa, zhusťuje a vytvára rôzne útvary. Takto rozmýšľam o tých najzákladnejších vlastnostiach sveta.

Prvý princíp hovorí, že ten svet existuje, takže je z nejakého materiálu. Druhý princíp hovorí, že rôzne zložky toho materiálu na seba pôsobia, čo znamená, že musia mať niečo spoločné, prostredníctvom čoho sa to pôsobenie uskutočňuje. Preto to všetko musí mať spoločný základ, spoločnú podstatu, ktorú filozofi nazývajú substanciou. Názor, že takýto základ je jediný a spoločný pre celý svet, sa nazýva monizmus. Tretí princíp to ešte dopĺňa, lebo hovorí aj to, že neexistuje nič, čo by mohlo narušiť rovnováhu tohto systému „zvonka“, t. j. nič, čo by mohlo byť prípadne inej podstaty.

Oproti dualizmu hlásajúcemu, že existujú dve substancie, duchovná a hmotná, uprednostňujem monistický názor, podľa ktorého je duch len jemná alebo riedka hmota. Niekto by zas mohol povedať, že hmota je len hrubý alebo hustý duch, ale z hľadiska monizmu je jedno, ako to nazveme.

Názov hmota považujem za najvhodnejší pre pomenovanie materiálu, z ktorého sa skladá náš svet. V prvom rade preto, lebo je to zaužívaný pojem vo fyzike. V druhom rade preto, lebo ak súhlasím s tým, že nejaký kameň je z hmoty, potom, v súlade so substančným monizmom, aj všetko ostatné musí byť z hmoty. Tretí princíp tejto filozofie by sa teda mohol nazývať aj princíp zachovania hmoty.

Zo substančného monizmu vyplýva určitý zásadný prístup k neznámym veciam alebo javom, s ktorými sa môžeme stretnúť. Čokoľvek a akokoľvek neznáme musí byť hmotnej povahy. Dobrým príkladom je vedomie. O vedomí dnes vieme málo. Súčasná veda zatiaľ nevie, čo je jeho podstatou. Preto názory naň sú veľmi rôznorodé. Pre vyznávača prirodzenej filozofie je jasné, že vedomie je vlastnosť hmoty. Pre mňa to znamená, že hmota je v nejakom zatiaľ neznámom zmysle citlivá. Mali by sme opustiť predstavu, že hmota je neživá substancia.

Touto kapitolou uzatváram elementárne základy prirodzenej filozofie.

Hranice prirodzenej filozofie

Spísal som si závažné otázky filozofickej povahy z rôznych (a už neznámych) zdrojov, ktoré sú nad sily prirodzenej filozofie.

• Prečo vôbec niečo existuje? A mohlo by neexistovať nič?
  • K týmto otázkam neviem nič viac povedať.
• Existuje hmota večne?
  • Z hľadiska monizmu je táto otázka nezmyselná. Môžeme vôbec uvažovať tak, že predtým, ako vznikla hmota, neexistovalo nič? Ak neexistovalo nič, neexistoval ani čas. To by mohlo znamenať to isté, ako že hmota existuje večne. A monizmus nepripúšťa, aby hmota vznikla z ničoho. Myslím si, že s touto otázkou sa naša myseľ nevie vyrovnať, lebo súvisí s nekonečnom.
• Načo existuje hmota, má to nejaký zmysel?
  • Táto otázka je z hľadiska monizmu tiež nezmyselná. Už otázka samotná, podľa toho, ako je postavená, naznačuje, že by ten zmysel mala mať pre niekoho alebo niečo mimo seba.
• Prečo má hmota práve také vlastnosti, aké má?
  • Možno preto, že inak by nemohla existovať. Možno sa tak sama od seba nastavila do optimálneho režimu. (Toto vyzerá ako otázka, na ktorú mám odpoveď, ale nie je to tak.)
• Prečo existuje vedomie? Je to náhoda alebo nutnosť?

Prirodzená filozofia nemôže na tieto otázky odpovedať. Môžeme sformulovať takéto a podobné otázky, aj keď nemajú zmysel. Samotný jazyk nám to umožňuje. Nemôžeme však vyjsť za hranice sveta, v ktorom sa nachádzame, a tieto otázky tam siahajú, hlavne prvé tri. Kritický prístup k nášmu poznaniu nás však núti vracať sa aj k takýmto otázkam a znova sa pokúšať hľadať odpovede. Na posledné dve otázky možno raz odpovede nájdeme, ale musí to byť v rámci prirodzenej filozofie.

Skromne pripúšťam, radšej menším písmom, že uvedené otázky predstavujú záhady, ktoré sú síce za hranicami chápania, ale možno len môjho.

Nutnosť a náhoda

Okrem základných princípov a ohraničenia prirodzenej filozofie som sa „musel“ vyjadriť ešte k dvom otázkam, ktoré považujem za dôležité a ktoré spolu súvisia. Dlho som nad nimi rozmýšľal, kým som si ujasnil svoj názor. Je všetko dianie na tomto svete výsledkom nevyhnutnosti alebo náhody? Môžu vedomé bytosti zasiahnuť do tohto diania svojou slobodnou vôľou?

Najprv teda prvá otázka.

Z princípov prirodzenej filozofie nevyplýva jednoznačná odpoveď na ňu. Princípy hovoria, že všetko dianie musí byť v súlade s prírodnými zákonmi. Z toho by sa dalo jednoducho vyvodiť, že všetko, čo sa stane, je dopredu dané tými zákonmi. Nemyslím si však, že je to také jednoduché, lebo tie zákony môžu mať rôznu povahu. Preto som si zobral na pomoc fyziku, ktorá sa nimi zaoberá. Či som ju správne pochopil, to je druhá vec.

Dobre známy a pekne sformulovaný je názor, ktorý podal Laplace, a hovorí sa mu Laplaceov démon. V stručnosti ide o to, že keby sme presne do detailov poznali súčasný stav vesmíru a mali by sme k dispozícii obrovskú výpočtovú silu, vedeli by sme pomocou prírodných zákonov vypočítať každý jeho minulý aj budúci stav. Takže všetko, čo sa stane, je už od počiatku dané. Tento názor sa nazýva vedecký determinizmus. Vznikol v období, keď vo vede dominovali Newtonove zákony mechaniky. Myslím si však, že tento názor platí stále a všeobecne pre všetky sily pôsobiace v makrosvete, t. j. pre sily gravitačné, elektrické a magnetické. Pod makrosvetom chápem vesmírne telesá a predmety natoľko veľké, že je možné s veľkou dávkou presnosti zanedbať vplyvy atómov a molekúl, z ktorých sú tie telesá zložené. Pre mikrosvet však platia aj iné zákony, ktoré nám umožňujú predpovedať pohyb elementárnych častíc len s určitou pravdepodobnosťou. Podľa môjho chápania sa teda v mikrosvete do značnej miery uplatňuje aj náhoda.

Preto si myslím, že makrosvet by sa správal úplne deterministicky, keby mu mikrosvet nenarúšal túto jeho dokonalosť. Vnáša do makrosveta prvok náhody. Spôsobuje malé nepredvídateľné odchýlky. Napríklad, pevné teleso by malo mať svoje ťažisko pevne umiestnené v jednom bode, ale pohyb molekúl v tom telese spôsobuje, že aj jeho ťažisko sa nepatrne pohybuje. A to má síce nepatrný, ale nezanedbateľný vplyv na pohyb toho telesa.

Náhody v mikrosvete môžu mať významný vplyv v systémoch, ktoré sa správajú spôsobom nazývaným deterministický chaos. V nich malé odchýlky, ktoré nedokážeme odmerať, spôsobujú po dlhšom čase veľké zmeny, ktoré preto nedokážeme predvídať.

Budúcnosť teda nie je pevne stanovená, a preto ju nemôžeme stopercentne predpovedať ani veštiť.

Priznávam, že „ďeťermiňizmus“ s prvkom náhody sa mi páči viac ako tvrdý determinizmus. Ale fundamentalistický stúpenec determinizmu môže tvrdiť, že predstava o existencii náhody je len dôsledkom našej neznalosti všetkých zákonitostí, takže determinizmus by mohol platiť bez výnimky. Napríklad, podľa teórie sú všetky elektróny rovnaké, ale v skutočnosti to tak nemusí byť. To by mohol byť dôvod, prečo sa nesprávajú všetky rovnako.

Takže prvá otázka má stále nejaké zadné dvierka, len som tu predložil svoj názor založený na mojom súčasnom stave poznania a chápania.

Slobodná vôľa

Je to druhá otázka z predchádzajúcej kapitoly.

Slobodná vôľa je záhadná koncepcia. Názory na ňu sú veľmi rôznorodé. Ja osobne neviem, ako by mohla fungovať. Väčšina ľudí si myslí, že majú slobodnú vôľu, ale nevedia vysvetliť, čo to vlastne je. Slobodná vôľa by mala znamenať, že človek sa vie slobodne rozhodnúť, čo urobí, ak si môže vybrať z viacerých možností.

Nepodarilo sa mi zistiť, kto vymyslel tento pojem. Domnievam sa, že pochádza od kresťanov, lebo oni najčastejšie argumentujú tým, že človek ju má. Po dlhšom hľadaní som tak dospel k dvom definíciám slobodnej vôle.

Náboženská: Človek sa neriadi vôľou božou, ale svojou vlastnou.

Ľudová: Človek sa môže rozhodnúť podľa toho, čo chce on sám.

V oboch prípadoch sa nerieši, ako tá vôľa vzniká, či odkiaľ pochádza

Myslím si, že bežný názor chápe človeka ako nedeliteľný celok, ktorý má svoju vlastnú vôľu. Je to v súlade s dojmom, ktorý v nás vyvoláva správanie iného človeka. Vidíme, že jeho rozhodovanie vzniká v ňom a za slobodné ho považujeme, ak ten človek nie je nútený vonkajšími okolnosťami, a teda ani inými ľuďmi. Potiaľto by to bolo v poriadku. Je to však pohľad, ktorý neberie do úvahy, ako vznikajú tie rozhodnutia vo vnútri človeka. Problém nastáva, keď začneme uvažovať, či je to rozhodovanie aj vnútorne slobodné.

Druhý princíp tejto filozofie je proti slobodnej vôli. Všetko na seba vzájomne pôsobí, takže nič sa nemôže diať úplne nezávisle od svojho okolia. Keď sa človek rozhoduje, ovplyvňuje ho množstvo faktorov z jeho doterajšieho života, dedičnosť, čiže minulé životy jeho predkov, celé prostredie na Zemi, v ktorom miliardy rokov vznikal náš život, a súčasná okolitá situácia, ktorú si uvedomuje len čiastočne. Človek to všetko nemôže zobrať do úvahy, lebo väčšinu z toho nepozná a mnohé z toho, čo pozná, nevie ovplyvniť. Nakoniec môže pridať len nejaké percento vedomého rozhodovania, o ktorom som však presvedčený, že prebieha tiež automaticky s tým rozdielom, že si ho človek uvedomuje.

Vzhľadom na naše zložité telá a zložitú nervovú sústavu sme stavaní tak, aby sme posudzovali, zvažovali a rozhodovali sa, ale nedeje sa to slobodne. Sme veľmi zložité automaty, ktoré majú zabudované zložité rozhodovacie mechanizmy. Naše telá, ktoré významne ovplyvňujú naše rozhodovanie, sú nám dané. Nemôžeme ich zmeniť hneď, keď by sme chceli. Väčšinu rozhodovania robí mozog automaticky na základe prírodných zákonov a deje sa to podvedome. S tým, čo sa nám dostane do vedomia, máme pre vedomé rozhodovanie k dispozícii vždy len neúplné množstvo poznatkov. Nikdy nepoznáme situáciu do všetkých detailov, takže do rozhodovania vždy vstupujú aj túžby a emócie, ktoré nahrádzajú nedostatok informácií. Svoje túžby a emócie nevieme zmeniť. Nemôžem sa rozhodnúť, že nemám rád sladké, keď mi to chutí. Môžem to prestať jesť, ale nie prestať mať rád. Môžeme potlačiť túžby a emócie, ale na základe čoho? Na základe inej túžby, emócie alebo na základe rozumu. Nuž a naša posledná nádej – rozumné úvahy, inak povedané logika, sú neúprosné. Logicky môžeme dôjsť len k jednému správnemu záveru. Ani vedomá časť rozhodovania nám teda na slobode nepridáva. Preto si myslím, že rozhodovací proces je determinovaný. Je to mechanizmus, pomocou ktorého zahajujeme každé konanie a v nás to len vyvoláva ilúziu slobodného rozhodovania. Ale nemôžeme ju nahradiť tým, že si budeme hádzať kockou. V každej situácii, kedy máme viac možností, ako ďalej, musíme hľadať to najlepšie riešenie, aby sme žili dobre a prežili. To máme vrodené a bez toho by sme tu neboli. Nuž a intuitívne rozhodovanie, podliehanie citom alebo rozumné zvažovanie okolností sú rôzne metódy, ktoré sú nám dané, aby sme k tomu najlepšiemu rozhodnutiu dospeli alebo sa k nemu aspoň priblížili. Do tohto procesu ešte môže zasiahnuť náhoda, ale to rovnako nepovažujem za prvok slobody, lebo náhodu tiež nemôžeme ovplyvniť.

Tretí princíp prirodzenej filozofie je tiež proti slobodnej vôli. Slobodná vôľa, čiže ľubovôľa, by narúšala rovnováhu. Ak má aj rozhodovací proces zachovávať rovnováhu, znamená to, že sa musí niečomu podriadiť a to je už obmedzenie slobody.

Tak si myslím, že môžeme zostať pri ľudovej definícii slobodnej vôle. Že takáto sloboda nie je dokonalá, to nás nemusí trápiť. To, čo nás netrápi, výstižne vyjadruje myšlienka, ktorá pochádza od Schopenhauera, ale v tejto forme ju podľa Wikipédie vyjadril Einstein: „Človek síce môže robiť, čo chce, ale nemôže chcieť, čo chce.“ Aby sa chápanie tohto citátu ešte viac priblížilo tomu, ako ho chápem ja, tak ho doplním: „Človek nemôže chcieť to, čo nechce, a nemôže nechcieť to, čo chce.“

Chcem ešte upozorniť na jedno nedorozumenie v ľudovom pohľade na slobodnú vôľu. Myslím si, že sa často zamieňa sloboda rozhodovania a sloboda konania. Zdá sa mi, že ľudové chápanie slobodnej vôle v sebe obsahuje predstavu, že ako sa človek rozhodne, to aj urobí. Stáva sa však, že človek sa pre niečo rozhodne a napriek tomu to neurobí, lebo mu v tom zabránia tzv. objektívne okolnosti alebo iní ľudia. Takže aj ľudová slobodná vôľa sa prejavuje už samotným rozhodnutím, nie až vykonaním činu.

Nekonečné diskusie na tému slobodnej vôle sa môžu diať vďaka jednej vlastnosti našej skutočnosti. Neumožňuje nám dokázať, že sme sa mohli rozhodnúť aj inak. Vždy si môžeme vybrať len jednu z možností a tú uskutočniť. Potom sa už nemôžeme vrátiť späť a ukázať, že sme sa mohli rozhodnúť aj inak, keby sme chceli. Rovnaké situácie sa nikdy neopakujú. Len podobné. My sa však medzitým tiež meníme, minimálne o skúsenosť z predchádzajúcej podobnej situácie. Som presvedčený, že keby sme sa mohli znova vrátiť do tej istej situácie a rovnakí, ako sme boli vtedy, opäť by sme sa rozhodli rovnako.

Pre tých, ktorí sa nechcú zmieriť s našou neslobodou, ponúkam na útechu malý dodatok. Keďže rovnaká situácia sa nikdy neopakuje a ani človek nie je stále rovnaký, nikto nikdy nezistí, že za rovnakých okolností by sme stále robili to isté. Pokojne môžeme tvrdiť, že sa rozhodujeme slobodne. Sme takí zložití, náš život je taký pestrý a naše poznanie je také nedokonalé, že ten determinizmus nevnímame.

Nás, stúpencov determinizmu, však takýto názor nevedie ani k pasivite ani k frustrácii a správame sa tak, ako keby sme mali slobodnú vôľu. Nevieme totiž, k čomu sme determinovaní, tak zvažujeme okolnosti a snažíme sa rozhodovať čo najlepšie.

Obhajcovia slobodnej vôle by mohli pouvažovať ešte nad jedným názorom na vec. Myslia si, že keď si môžeme plniť svoje túžby, tak sme slobodní. Hinduisti si zase myslia, že túžby nás ovládajú a zväzujú a slobodní sme vtedy, keď sa vymaníme z ich moci.

Predstavy o slobodnej vôli majú aj závažné morálne súvislosti. Myšlienka, že k slobode patrí aj zodpovednosť, je známa. Mnohí sú presvedčení, že ľudia majú byť morálne zodpovední za svoje činy, čo je pre tých moralistov možno hlavný dôvod, prečo musia mať ľudia slobodnú vôľu. Ako je to potom so zodpovednosťou, keď sa človek nemôže slobodne rozhodovať? Máme problém niekoho oficiálne potrestať, ak ho nemôžeme označiť ako zodpovedného za svoje konanie. Ale prečo vlastne chceme trestať? Myslím si, že trest sa vyvinul z pomsty, že je to oficiálne dovolená pomsta. Trest má málokedy výchovný účinok. Aj odstrašujúci účinok nezaberá vždy. Z praktického hľadiska má trest jediný rozumný význam: zabrániť previnilcovi páchať ďalšie skutky, ktoré škodia ľudskej spoločnosti. To treba mať na pamäti, lebo niekedy v prílišnej snahe potrestať niekoho za spáchaný hriech, zabudneme na to, že by sme mali hlavne predchádzať tomu, aby znova niečo podobné nevykonal, lebo čo sa už stalo, to nezmeníme. Slovo trest sa mi nepáči, ale budiž, už sme si naň zvykli, tak to tak nazývajme. Takže previnilca treba potrestať tak, aby sme mu s čo najväčšou pravdepodobnosťou zabránili v ďalšom páchaní zlých skutkov, bez ohľadu na to, či je alebo nie je morálne zodpovedný. Trest má byť aj primeraný, to je jasné, ale aj ťažké. Treba brať do úvahy závažnosť činu a možnosť jeho opakovania, úmysel, motiváciu, možnosť prevýchovy a iné záležitosti, ktoré právo berie do úvahy. Na to však stále nie je nutné, aby bol človek morálne zodpovedný. Niekto je viac morálne založený, niekto menej. Považujem to za vrodené a upravené výchovou a prostredím. Ako môže byť morálne zodpovedný ten, kto nemá morálku vrodenú? A ten, kto ju má, ten má byť morálne zodpovedný? Myslím si, že namiesto problematickej morálnej zodpovednosti úplne stačí právna zodpovednosť. Tá sa dá oveľa lepšie stanoviť i dosiahnuť.

Záver

Stále nemám úplnú istotu, či medzi princípmi tejto prirodzenej filozofie ešte nejaký nechýba. Ani ju mať nebudem. Možno časom nejaký pribudne alebo sa zmení. Život je pestrý a nenechá sa vtesnať do žiadnej schémy.

Je ešte veľa ďalších zaujímavých filozofických tém. Ku všetkým sa určite nestihnem vyjadriť, ale jednu už mám pripravenú. Na toto dielko by malo voľne nadviazať ďalšie, ktoré bude o vedomí. O vedomí preto, lebo ho považujem za najväčšiu a najzaujímavejšiu záhadu nášho sveta. Máme ho pod nosom (teda za nosom) a skoro nič o ňom nevieme.