Je mlčať zlato?

Čím viac človek hovorí, tým viac sa pripútava k tejto pozemskej úrovni.

Čím viac človek myslí, tým viac sa pripútava k úrovni duševnej, myšlienkovej.

Čím viac človek mlčí, tým viac sa pripútava k Bohu.

Mlčať je zlato.

~ Fráňa Drtikol

Tento výrok ku mne priputoval medzi mnohými na moju facebook stránku. Podnietil ma k úvahe: Je to blbosť už od pohľadu, alebo ukrýva zrnko niečoho použiteľného? Samozrejme, b) je správne, už len to z toho vydolovať. Tak hurá do bane:

Čím viac človek hovorí, tým viac sa pripútava k tejto pozemskej úrovni.

Áno, čím viac človek hovorí, tým viac používa prostriedky tejto pozemskej úrovne, to je pravda. Ale sme tu predsa s určitým zámerom, inak by sme boli niekde inde. Myslím si, že sme tu v polepšovni kombinovanej s vysokou (prípadne strednou, či základnou, podľa poslucháča) školou. A sme tu v kolektíve s ostatnými podobne umiestnenými, mohli by sme to teda efektívne využiť. Ako? Komunikovať spolu, podnecovať sa navzájom k úvahám, ponúkať si podnety na premýšľanie, vymieňať si myšlienky, aby sme rýchlejšie pochopili všetko, čomu venujeme pozornosť. Aby sme pochopením premenili svoje utrpenie na neškodnú spomienku, o ktorú sa budeme môcť v budúcnosti oprieť, lebo bude obsahovať návod ako na to. Aby sme ponúkli aj iným návody ako sa z utrpenia dostať. Pochopenie nás povznesie nad problémy aj utrpenie pozemské. Takže: Nie koľko toho nahovoríme, ale prečo, o čom, s kým a s akým zámerom, to je dôležité.

Čím viac človek myslí, tým viac sa pripútava k úrovni duševnej, myšlienkovej.

Áno, čím viac človek myslí, tým viac využíva možnosti svojej mysle a míňa svoje duševné sily na to, aby niečomu porozumel (teda ak premýšľa spôsobom konštruktívnym, teda že hľadá príčiny skutočnosti o ktorej premýšľa a spôsob ako sa s danou skutočnosťou vysporiadať bez ohľadu nato, o čo ide). To je vysoko prínosný proces. Ak teda nejde o pseudopremýšľanie (napríklad premieľanie starých zážitkov, krívd, stavanie vzdušných zámkov) bez snahy nájsť cestu ako zážitky zahrnúť do svojho pochopeného života, ako na krivdy pozrieť z iného uhla pohľadu a nájsť z nich poučenie a vymyslieť spôsob ako vysnívaný vzdušný zámok reálne postaviť. To by bolo skutočným plytvaním duševných síl.

Čím viac človek mlčí, tým viac sa pripútava k Bohu.

No ale záleží predsa na tom, prečo mlčí a o čom mlčí. Môže napríklad mlčať, lebo musí, nie je mu dovolené, či umožnené komunikovať, má pocit, že nie je s kým „hodiť reč“, vtedy to rozhodne nie dobré… alebo mlčí, lebo na nič iné už nemá silu, umiera. Tento spôsob mlčania mi rozhodne nepríde ako zlato. A k čomu sa v tých momentoch pripútava? K Bohu? Definujme pojem Boh, potom možno prídeme na to, či sa k nemu dá pripútať. A ako to urobiť.

Mlčať musí človek aj vtedy ak sa chce nerušene zamýšľať, ak hľadá príčiny, súvislosti, riešenia a dôsledky skutočností, o ktorých premýšľa. Proces premýšľania je prísne individuálny (a individuálne aj „bolestivý“ 🙂 ), trvá tak dlho, pokiaľ človek nenájde svoje pochopenie toho, o čom premýšľa. V prípadne, že mu v tomto procese dôjdu sily, je vhodné proces prerušiť a niekde sily obnoviť, vtedy zväčša prestane mlčať a hľadá efektívne možnosti obnovy síl. Nuž v tomto kontexte je mlčanie vskutku hodné zlata.

Ale nijakého Boha tu nevidím.